Izba je proti tebe

 
Zdá sa, že najlepšou schopnosťou človeka je možnosť vybrať si. Kam ísť, čo zjesť a čo si obliecť. Kde bývať a v ktorej kaviarni sa naobedovať. S kým sa porozprávať a okolo koho len rýchlo prejsť a predstierať zaneprázdnenosť. Ale túto vojnu sme si nevybrali, stala sa nám jedného rána, spadla nám na hlavu, rozdrvila tie najpevnejšie stropy i najtvrdšie lebky, najdetailnejšie plány aj najväčšie sny. Donútila nás utiecť z domu, uspokojiť sa s občerstvením pri cestách, nosiť veci z charitatívnych centier pre pomoc ľuďom v núdzi. Prinútila nás tlačiť sa v preplnených internátoch a čakať na sociálne dávky, jesť prinesenú suchú stravu a tešiť sa z možnosti dovoliť si kúpiť kúsok pizze za 1 euro. Naučila nás veľmi hlasno mlčať, príliš potichu kričať, nenávidieť niektorých našich susedov a milovať tých, ktorí nám otvorili dvere a otvorili sa pred nami. Nevybrali sme sa k nim, ale prišli sme – nie ako hostia na pár hodín, ale z donútenia na dobu neurčitú. Toto je najšťastnejšia možnosť – vybrať si. Keď mi teda ponúkne vybrať si jednu z izieb, som trochu v rozpakoch. Kľúčmi odomyká obrovský byt a ponúka mi možnosť usadiť sa v ktoromkoľvek kúte tohto sveta. Zrazu si seba predstavujem ako biblickú Evu, ktorú Boh po stvorení z ničoho vpustil do záhrady. No nazvi niektorú z izieb svojou – v meste, kde nemáš nič svoje! Nedá sa to a sotva sa niekedy dať bude. Je to len niekoľkominútová pohoda – môcť si vybrať kútik pre samotu.

Nesmelo sa usadím v tej najmenšej: široká posteľ, skriňa na oblečenie, ktorého veľa nemám, lampa na jednej nohe, okno, dvere. Sklopené žalúzie sprisahanecky neprepúšťajú svetlo zvonku. Dvere vŕzgajú hlasom niekoho, koho si takmer nepamätám. Posteľ z nejakého dôvodu pripomína kozácke stepi, mne, malému z cestovania unavenému klbku, zhrbenému slimákovi s chrbticou boľavou od ťažkej tašky cez plece, maličkému zrnku zaviatemu vetrom nebezpečenstva až do tohto bytu na piatom poschodí cudzieho domu. Nedokážem hneď zaspať. Ani neskôr nemôžem – desaťkrát silnejšie sa mi do hrdla tlačí niečo ako žiaľ, chytám to do dlaní, je to mokré a nahnevané, smutné, ako novembrový dážď, ktorý nechce prestať, čo sa nevyprší do budúceho novembra, ale silnie, ako keď z chlapca vyrastá mladý muž, skončí školu, nastúpi na lekársku fakultu a potom ako dobrovoľník do ozbrojených síl. Mohla by som odtiaľ teraz zavolať synovi, ale on nepríde. Otcova povaha, vždy som to vedela, tvrdohlavá otcova povaha. Nemôžem spať na tejto sviežej posteli, z ktorej šialene cítiť drahý prací prášok a prázdnotu. Cez žalúzie na zatvorených oknách čosi šepoce hustnúce lístie a čierne vrany, bezpečné ukryté v listoch, i biele pruhy šuchotajúcich polnočných lámp nad našimi hlavami vyslovujú nejaké šamanské zaklínadlá…

Vstávam z postele, zablúdim na chodbu, kde sa mi kroky po betónovej podlahe zdajú duté a túžobné, hoci som ich už počula miliónkrát, tie svoje kroky, bosé a dôverčivé… Otváram dvere do ďalšej miestnosti. Všetko tu zvoní a na strope vidno blikajúce vzory svetlometov nočných taxíkov. Tu sa všetko rozozvučí, aj to, čo bolo donedávna nevýslovne mĺkve. Ľahnem si na pohovku, ktorá tak trochu pripomína ležadlo na nejakej Odeskej pláži a moja pohovka vypláva na more namiesto člna, pohovka pláva k majákom, moja pohovka, môj čln, moja pohovka. Vonia teplá kukurica, ako v detstve – mamou a prázdninami. Nestihla som jej povedať, že odchádzam z mesta. Že ju nechám spolu s touto vojnou. Nestihla som jej zapáliť sviečku – a sebe maják. Ani jedno som nezažala.

Ráno prenesiem svojich zopár drobných vecí na starú pohovku v priestrannej obývačke. Tá miestnosť bola proti tebe – zdôvodňujem si svoju voľbu, upokojujem sa. A tu máš svoje ležadlo a more za oknami, more, aké tu nikdy predtým nebolo.

— Roxolana Žarkova (Роксолана Жаркова), 2023