Piargy

Osada Piargy nejestvuje. Zmizla so sveta za jednu noc, ako by ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi, aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežilo svoju poslednú noc. Ach, a bola to hrozná noc.

Keď sa zvedaví ľudia bielej Johanky na túto noc dopytujú, zadúša sa ešte preľaknutím. Teplým materským mliekom nakyprené prsia začnú sa jej triasť ako vyplašené barance a očima hľadá nejakú oporu.

— Jaj, ľudia boží, ani sa ma nevypytujte, lebo mi ešte aj teraz srdce stíska, keď si spomeniem na to, — vravieva. — Nechcem ešte uveriť, že by sa to sem za nami neprivlieklo. Veď ktože vie povedať hodinu nášho skonu. Pán farár aj túto nedeľu vraveli na kancli, že súdny deň nie je ďaleko. Ach, a nechcela by som ešte. Aha, budem mať dieťa, aj dom sme si na dlžobu kúpili, treba splácať. Každú noc ďakujem Bohu, že nás v tú noc zachránil. Veď to bol zázrak. Akože si to môžem inakšie vysvetliť? Všetci zmizli, ako by ich bola tá božia zem prehltla. Všetci do nohy: Kordíkovci, Roháčovci, Piestikovci, krstná mater Zpod čerešne, tetka Uľa, Juliša, sprostá Léna, pochabá Magduša so svojím študentom, Beluš, mládenci, dievčatá, deti, kravy, hydina, všetko, všetko, len ja s Klementom sme sa druhé ráno našli. Ach, čo to len bolo, čo? Azda sa Piargovčania v niečom prehrešili, že na nich Pán Boh toľkú hrôzu soslal. A krstná mater to predvídali. Ešte ten večer nám vraveli, čo nás čaká. Sedely sme my tri, ja, krstná mater, tetka Uľa, v komôrke pri sprostej Léne, čo sa už druhú noc ku pôrodu trápila. Krstná mater vraveli, že si je sama vinovatá, lebo bola predošlú zimu chovala na maštali vlka a s tým sa vraj zapodela, hnusoba. Na druhej strane v izbe besnela sa jej sestra Magduša. Ktovie, či tá neprivolala trest boží na všetkých Piargovčanov. Veď Piargovčania boli zbožní. Z každej rodiny chodieval niekto na púť do Štiavnice alebo na Staré Hory. Ale táto sa rúhala navidomoči. Túlala sa po svete s čipkami, nuž sa zopsula. Bola ani fúra, líca sa jej išly rozpuknúť od dobroty, lebo nemala sa zle. Celý dom aj s majetkom v Piargoch bol jej. Sprostá Léna na ňom hrdlošila a ona zarábala vo svete. Bola najbohatšia gazdiná v Piargoch. Mohla si hádam peniazmi aj podkovičky na čižmách podkúvať, preto nepratala sa do vlastnej kožky. O vydaji sa jej ani neprisnilo. Horkýže tam vydaj. Vo svete si našla chlapov, akých len chcela. A aby jej nebolo ani doma otupno, vždy na sviatky si niekoho privliekla. Vtedy mala voľajakého študenta z Bystrice. Chudáčik, keby bol šípil, že sa viac nevráti medzi svojich, či by sa bol ulakomil na ňu. Veru nevieme, kedy nám bije hodina. Sme božie deti a On vie, čo robí. Veru tak. Bol ešte mladušký, nohavičky na ňom len visely a oči mal vodavé, ako by ho boli zo žumpy vytiahli. Ale Magduša ho išla zjesť. Bola rozkokošená. Svolala do svojej izby celé Piargy, hriala pálenku, krivý Ferdo musel hrať na harmonike a ona išla z toho chlapčaťa v tanci dušu vytriasť. Jaj, Bože, ktože sa za tú prihovára pred Hospodinom. Orodujže za ňu, Matko Starohorská, všetci sme vinovatí, nuž čože by sme si len počali bez tvojej prímluvy?

Ak sa pri tom naďabí aj jej muž Klement, zachmúri sa mu čelo, znehybnie a započúva sa, ale neudrží sa dlho v tomto stave. Len čo sa Johanke pristaví dych, rozhovorí sa:

— Ja som sedel s Belušom pri sporáku v Magdušinej izbe. Dávali sme pozor na hrniec s pálenkou a zavše sme si črpli do hranatých pálenčiarov, čo vedľa nás postavila Magduša. Ktože myslel na nešťastie? Mne sa ani nežiadalo Magdušinej zábavy a pálenky. Boli sme tuto s Johankou len týždeň po svadbe. Ale pochybely mi zárobky. A to viete, že mladému páru netreba biedu dlho privolávať, nuž zašiel som ta vlastne za Belušom, lebo som vedel, že je doma a že na neho Magduša nezabudne. Chcel som sa mu ponúknuť do partaje. Beluš mal tú zimu šlôg pod Končistou. Ale to viete, najtiaž sadnúť a pozdravkať, reči sa už potom trúsia a čas nepristavíš. Pribavili sme sa hádam do polnoci. Hej, polnoc mohla byť, keď sme sa s Belušom pobrali.

Takto sa rozpamätúvajú mladí Pilarčíkovci na tú noc a obaja potvrdzujú, že to dopustenie, čo vtedy na Piargy prišlo, bol trest boží.

*

Bolo to v noci s fašiangovej nedele na pondelok. Piargovčania boli sídení pri pochabej Magduši, len neduživí starci čítali doma deťom zo starých kalendárov. V Magdušinej izbe hučala ľudská vrava ako frfotanie vôd podzemných prameňov. Tento huk tisol sa aj na druhú stranu cez nízke dvere Léninej komôrky, kde sedela vtedy biela Johanka s krstnou materou Zpod čerešne a s tetkou Uľou. Boly ticho. Azda sa nemaly o čom vyprávať, alebo im jazyky pripúchaly od ťažkého vzduchu, ktorý v komôrke bezvládne ležal a priliepal sa na odvlhnuté steny. Krstná mater sedeli pri sporáku a ruky načahovali nad platňu, kde sa hriala ovsená voda pre Lénu. Hoci sa im líca pripaľovaly horúčavou, mali tvár bez farby ani popol. Starí ľudia už takto berú do krvi teplotu. Nos sa im priveľmi zabrusoval, a to nie je dobrý znak. Nepohli ani obrvou. Sám Boh vie, na čom si lámali hlavu. Konča Léninej postele sedela tetka Uľa. Premáhala spánok, ktorý jej svažoval hlavu a privieral oči, lebo toto už druhú noc čakala na Lénino dieťa. Keď sa jej občas podarilo lepšie rozlepiť mihalnice a viac povetria vtiahnuť do pľúc, vstrčila ruku pod perinu, aby sa presvedčila, či má rodička nohy na horúcej tehle. Tieto dve ženy vydychovaly zo seba ťažobu únavy. Jedna od staroby, druhá od roboty. Obe už priveľmi zmliaždil život. Johanka medzi ne nepatrila. Ach, jaj. Veď bola čajsi o celú šesťdesiatku od jednej a prinajmenej o štyridsiatku od druhej mladšia. Sotva sa zahrýzala do života. Sedela obďaleč, hneď pri hláviku zúboženej Lény. Cítila ťarchu kríža tohto biedneho stvorenia bezprostredne vedľa seba, nuž plašila sa ako malé dieťa na mrku:

„Chudera musí trpieť, možno aj dokoná,“ dumala. „Mnohé pri pôrode dokonaly.“

Svetlo petrolejovej lampy čmudilo, pridúšal ho hustý pach potu, čo vystupoval od chorej.

„Ach, Bože, a mne povedal včera Klement, že môžem mať dieťa. Ale ja nezomriem. Nie, ja nie. To by bolo nespravodlivé. Veď som len týždeň spolu s Klementom. Aký podiel by som si ja zobrala z tohto sveta a aký by zostal pre neho? Nie, nie, to je vonkoncom nemožné. Nesrovnáva sa to s naším terajším rozpoložením. Ani o desať, ani o dvadsať rokov by sa to nesrovnávalo. Ja nechcem zomrieť. Veď ma má rád. Tri dni po svadbe sa ma ani len nedotkol, len obchodil, prezeral si ma a bol úslužný ani rytier z rozprávky, ani princeznino páža. Klopil oči, červenal sa, keď som na neho strmšie pozrela. Už som si namýšľala, že inakšie nebude. Ale tretiu noc som sa zobudila zo sna, lebo sa mi prisnilo, že som zahádzaná rozkvitnutým hlôhom. Hej, vôňa rozkvitnutého hlôhu sa na mňa valila. Bola by ma zadusila, ak sa neprebudím. Ale nebolo tak. To len jeho ruka mi hladila vlasy. ,Nezobúdzaj sa, Johanka, nie. To som si ruku prehodil, trochu je sparno,‘ vravel a hlas sa mu triasol ani jarné povetrie nad medzami. No jeho ruka sa neodtiahla. Privrela som zas oči, lebo mi bolo dobre. A hľa, jeho ruka sa skĺzla a bola mi na obnaženom pleci. Nechcela som ju odtisnúť, lebo som sa bála, že sa Klement splaší, hoci ma mýlil stud. Klement bol totiž trochu bojazlivý. Hej, bol trošku bojazlivý, na všetko si pýtal dovolenie. Vravel: ,Môžem sa kúštiček k tebe pritiahnuť?‘ A vravel, keď som ho už pri sebe cítila: ,Bozkám ťa na toto plece, hej, dovolíš?‘ Potom ležal ticho ani ryba vedľa mňa, len prstami na nohách mrvil. A naraz sa vychytil. Bol prudký ako jeleň, pchal si ruku pod moje lopatky. Bol silný ako býk a vypätý ako oceľová struna. Naľakala som sa ho. Hej, veru. Ale on vravel: ,Zatvorme si oči, aby sme sa na seba nedívali.‘ Och, ja som sa i tak nedívala. A on vravel: ,Teraz lež ticho a ja ťa budem bozkávať, ale neviem, kde ťa bozkám, lebo nevidím.‘ Bála som sa, ale nič sa nestalo. Klement bol dobrý a nežný. Mám ho rada, viac ako pred týždňom, oveľa viac. Ani sa už neostýcham. Bozkávam ho zavše aj sama, lebo sa mi žiada veľmi jeho úst. Má ich mäkké a teplučké ako voňavé vankúšiky, rozohriate popoludňajším slniečkom. Chcela by som ho aj uhryznúť, len sa okúňam, aby nemal viditeľnú ranu. No niekedy sa opovážim, uhryznem ho. Hej, uhryznem na takom mieste, kde mu to nebude vidieť.“

Oči sa jej plnily teplým roztúžením. Zťažka rozpoznávala tmavé postavy ostatných žien, čo sa započúvaly do seba ani omachnatené skaly.

Toto bolo asi hodinu pred tou hrôzou, ktorá potom prehltla všetkých Piargovčanov do nenásytného pažeráka. Ešte sa mohli zachrániť, keby boli tušili, čo sa na nich chystá. Len Pán Boh im najskorej zamútil rozumy. Nestačili myslieť na blízku smrť, lebo túžava života im mlanula na jazykoch.

Pri Magduši samopaš roztláčala steny a tuto v komôrke poletoval ľahučký sníček. Johanka ho niekedy sledovala. Zavše krúžil nad posteľou a utišoval Lénine bolesti, inokedy zas ovieval ukonanú hlavu tetky Ule. Bol čiperný, ale ku krstnej materi Zpod čerešne nešiel. Ta sa bál. Plašil ho azda jej ustrnutý výzor.

Johanka často povráva, že krstná mater už vtedy o všetkom vedeli. A vari má pravdu. Schyľovali sa ku hrobu. A takým ľuďom božia vôľa rada predkladá prorocké vnuknutie, lebo má istotu, že ho nemôžu použiť na prekrútenie vlastného osudu.

Dlho nedali o sebe znať ani slovkom, ba ani jedinkým pohybom. Johanka sa nazdávala, že spia s otvorenými očami. Ale po čase zamrvili prstami na jednej ruke a vraveli:

— Boh nás za toto potresce.

Mali zaiste na mysli ten rozbesnený vresk, čo sa na druhej strane zodvihol vírom. Johanka neporozumela hneď. Závoj roztúženia zachytával sa jej ešte na mihalnice a tlmil jej pamäť. Musela sa z neho vymotávať. A trvalo to práve za ten čas, čo tetka Uľa rozohnala driemoty a chystala sa tiež načúvať. Krstná mater neprestali mrviť prstami, pričom im vstupoval na oči sklenený lesk, ako by hľadeli do osvetleného zrkadla.

Vraveli:

— A neminie nás to nešťastie, lebo ho predpovedalo Písmo. Vyjde siedmy anjel medzi hviezdy, zatrúbi a povstanú mocné hlasy na zemi aj na nebi. Ale skôr, než prídu tieto veci, zrodí sa z nehodnej ženy Ancikrist. Bude sa podobať našim deťom, len na tele bude mať chlpy ako cap, — vraveli, obracajúc sa k tetke Uli pomaly, opatrne, ako by im šiju vystieral kŕč.

Johanke išly oči vyskočiť. Nemala ani tušenie, že by mohla žena takú potvoru splodiť. A teraz, keď sa to dozvedela, zaumieňovala si, že sa bude dívať len na pekné deti, aby sa jej nepriplietlo nejaké čudo.

Krstná mater pokračovali:

— Dobrotivý Pán Boh mu nedovolí dlho vládnuť. Zakape, len čo sa mu oči rozlepia, ale to nás nezachráni. Jeho jedovatý dych postačí sa rozliať a zaplaviť celú zem. A to bude koniec sveta. Hriešnici nebudú sa stačiť kajať.

Lapali vzduch, lebo ich už záduch mordoval, a zastavili sa sklenenými očami na blednúcej Johankinej tvári.

„Ach, azda len nevedia o mojom hriechu,“ strachovala sa Johanka a páľa ju zaliala až po uši.

Ale krstná mater zodvihli oči len preto, aby sa lepšie rozpamätali na tú časť Písma, ktorá sa vzťahovala na tento deň hrôzy.

— Bude veľké zemetrasenie, — vraveli. Hlas im dužel záhadnou prorockou silou.

— Zem sa bude rozkalovať ako zle vykysnutý a vyváľaný chlieb v rozpálenej peci. Priepasti nebudú mať dna, nuž nikoho nevydajú na svetlo božie, koho raz prehltnú. Slnko očernie ako zhnitá plánka v sene a neukáže sa na oblohe, lebo nebude mať komu svietiť. Ľudia biedne pohynú. Jedným strach vyrve srdce; iní sa poškrtia navzájom, lebo od veľkej hrôzy ich šialenstvo pochytí. Mesiac sa zaleje celý krvou a hviezdy popadajú do mora. Noc sa sleje so dňom, a komu ostanú ešte oči, oslepne od veľkej tmy. Všetko sa pohne so svojho miesta. Vrchy sa otvoria a budú rozhadzovať skaliská zo svojich útrob. Hroby sa poroztvárajú a prídu ešte napokon mŕtvi besedovať so živými. Voda sa vyšinie z morských hlbín, zaleje zem ako pri potope a obloha sa svinie ako papier. Beda tomu, koho tento trest boží zastihne.

Potom na chvíľu zatíchli a ľavou rukou zakosili ako pavúk, ktorému došlo k srdcu.

Johanka sa plašila. Nemienila už dlho meškať v komôrke a rozhodla sa, že nahovorí Klementovi, aby sa čím skôr vysťahovali z Piargov. Veď už bol spomínal, že pri meste by si skôr našiel robotu. Nuž čože by sa mali zdržiavať? Pôjdu. Hádam to nebude ešte neskoro a tam v meste sa im skôr podarí prežiť tú hrôzu ako tuto v Piargoch, kde na všetkých stranách dvíhajú sa ozrutné vršiská, a keby sa maly tie rúcať, nuž vonkoncom nemáš kde uskočiť.

— A naplní sa už ten čas, lebo všetky znamenia sa na nebi poukazovaly, — vraveli ešte krstná mater, ale hlas sa im stratil, lebo v tú chvíľu voľakto otvoril dvere na druhej strane, vresk vyskočil na pitvor a rozhulákal sa ani opitý valach.

Bol rozpútaný a divý. Občas zjačal ani víchor, čo sa zlostí na vysočizné jedle, ktoré sa mu stavajú do cesty. Čajsi nerozoznal si chlapské hlasy od ženských. Všetko to vrelo v jednom zamotanom klbku. Len zavše sa hlasnejšie roztiahla harmonika krivého Ferda. A vtedy zavzdychal aj voľajaký mocný prievan, ako by niekto širočizné vráta na humne roztváral. Potom sa však motanica zas zvŕtala a besnela ďalej. Nemala hraníc ani zákonov. Rútila sa voľakde bez hamoviek a schytávala so sebou vrchy aj oblaky. Nebolo jej nič nedotknuteľné, sväté.

— Ferdo, túto, — zreval mocný chlapský hlas: — Nikto nevie, čo ma bolí. — Harmonika ho nestačila pritlmiť.

A potom hneď:

— A teraz spievajte, chlapi: Nepôjdem k nej… — Ako by sa more bolo dvíhalo do výšav, tak sa vzopäly mužské hlasy, alebo ako by stádo divých byvolov naddvihlo svoje čierne kotrby, roztiahlo papule a zaručalo v ústrety pasúcej sa čriede kráv. A len čo sa táto pieseň zdusila v hluchej ozvene drevených stien, vytiahlo sa ženské hrdlo:

— Prečo sa ty za mnou vláčiš…

Bola to Magduša. Jej oceľový hlas poznal každý. Ostatné dievky sa k nej pridaly a chlapi do nich štekali diabolským chachotom.

*

— Dobre, že sa nepobesneli v tej izbe, — vravieva mladý Pilarčík. — Parom ho vie, či v tej pálenke sa močila dajaká mrcha zelina, alebo nám už naozaj vyhrávali rohatí na žilách. Mládež bola pochabá a nemóresná. Výskala a jačala. Jedni spievali tú, iní druhú, prekrikovali sa bez poriadku a starší sa neopovážili do nich zamiešať. Ono aj nehodno sa zapodievať s mladými. Hneď máš posmech na nose. Nuž robilo si každé po svojom. Ani ohľadov, ani hanby nikto nepreukazoval. Dievky chlípaly pálenku opreteky s parobkami. Šaleli sa vospolok. A Magduša mala vrch. Dievkam ukazovala, ako majú piť, a mládencom, ako tancovať. Nikto ju nemohol zunovať. Bola hádam diablom posadnutá. Svojho frajera vláčila ani bábiku z handričiek. Neviem veru pochopiť, prečo si vybrala takého popolucha. Veď, ako viem, žena je len vtedy hrdá, keď má pri sebe poriadneho chlapa. No a toto malo nohavice na tráčikoch ako päťročné chlapča. Vlásky malo prihladené, hádam aj cukrovou vodou posliepané, tváričku ani dievča, maličkú, ružovú, ani chlpa pod nosom a na brade, ani pliec, ani poriadneho pása, len to vyvaľovalo veľké oči. Nuž nebol vám to ani ku prsiam, ani do postele: také neodplekané chúďa. Poriadna žena by sa s ním nezapodela. Ale Magduša išla na ňom oči nechať. Lúskala mu bradu, mľaskala jazykom, a keď sa nikto nedíval, pchala mu pod košeľu ruky. Boh ju už súdi na tom druhom svete, nech sa teda zodpovie sama zo svojich hriechov, ale ja len toľko vravím, že tá nemala veľa ráz na rukách pátriky a sotva kedy nazrela do chrámu božieho. Ako som už povedal, ja s Belušom sme sedeli pri peci a vyhrievali gágorce pálenkou. Mali sme svoju vec, nuž veľa sa nám ani neušlo hľadieť na tých pochábľov, čo išli izbu rozniesť. Beluš vravel, že zárobky v jeho šlôgu sú dobré, len sa treba báť lavíny, lebo tam hore na Končistej napadol predvčerom nový sneh na starú kôru a ten pri terajšom oteplení sa môže ľahko sošuchnúť dolu a jeho šlôg je vraj práve na pokrajisku lievika pod Končistou. No mňa také nebezpečenstvo nemohlo odvrátiť. Potreboval som groša ani soli, preto len čo mi sľúbil, podal som mu ruku a vypili sme na šťastie. Potom som už nemal čo u Magduši zevlovať. Zodvihol som sa a Beluš so mnou. V pitvorci som volal na ženu, ale tá bola práve zaneprázdnená pôrodom, nuž zostala ešte v Léninej komôrke. Noc bola jasná. Obloha ani oko. Beluš mi pred vrátami vravel, aby som ráno dlho nemeškal, lebo že chlapov má s druhej strany a tí sa vynesú v nedeľu popoludní a on že sa vyberie hneď teraz, aspoň mu vraj vyšumí z hlavy tá pálenka. Sľúbil som mu, že sa nebudem zdržiavať. Usmial sa tomu pod fúzmi, lebo ma pokladal za takého chlapa, ktorému sa ráno ženská košeľa priliepa na pupok, čo som mu ani nezazlieval, veď sme sa s Johankou za ten týždeň sotva stačili poznať. Ale o mňa sa nemusel báť. Ja dodržím vždy slovo. Potom sme si ešte raz stisli ruky. On sa dal hore a ja dolu. Rozišli sme sa tak navždy. On zostal tam s ostatnými a ja som vyviazol. Ech, a bol to rúči chlap. Škoda ho, len čo je pravda. Ja som sišiel po chodníku dolu ku svojej múranici. Ako som už vravel, noc bola jasná a tichá. Nič sa nepohlo. Len pred našimi dverami sa mi pozdalo, že niekto za mnou odhora pobehol a skryl sa pri Magdušinej maštali. Nechcelo sa mi pochábľa obohnať. Nazdal som sa, že sa to voľaktorý parobok preháňa. Vošiel som do domu, namlatal som ešte pôlt slaniny v kochu a odrezal rezeň, aby sa nemusela, reku, žena ráno potĺkať. Ani som nezapaľoval. Sneh sa belel cez okná. Vyzul a vyzliekol som sa len tak po pamäti. Už som bol hotový, len sa prevaliť na posteľ, nuž a vtedy to prišlo. Počul som najprv hrozný rev, ako by tisíc ľudí sa pražilo na pekelnom ohni, a potom sa rozletely dvere, vbehla žena a hodila sa mi s krikom do náručia. Nevedel som, či horíme, alebo sa zem pod nami roztvára.

*

Keď Klement odchádzal, Johanka ho nemohla nasledovať, lebo Lénu práve vtedy schytávaly pôrodné kŕče a tetka Uľa ju zdržala:

— Počkaj trochu, pomôžeš mi, sama by som si nedala rady.

Pomaly sa rozhodovala. Voľačo ju ťahalo za Klementom, ale spriečiť sa neopovážila. Zostala, hoci po celom tele ju šľahaly blesky strachu.

A ukazovalo sa hneď, že Léna bude mať ťažký pôrod. Predovšetkým bola priveľmi vysilená, lebo sa trápila už druhú noc a potom boly tu aj vonkajšie príznaky.

— Nemá ani na dva palce drieku a brucho jej spadlo medzi stehná, — vravela tetka Uľa, — a s takými ženami je potom kríž.

A vravela ešte:

— Keby bolo aspoň výhľadu na malé dieťa, ale to sa nemôže očakávať, narástla veľká a pribrala na váhe.

A nakoniec doložila:

— Všetko je v božích rukách.

Léna začala hlasnejšie postonávať. Mala žlté a krvavými žilkami prepletané oči. Behala nimi sem-ta, ako by voľakoho zhľadúvala. Jej tvár sa občas smraštila ani usušená hruška, očervenela a zachádzala tmavofialovými vlnami, ako keď sa obielené drevo zaparí nad ohňom, ale zaraz vybledla, stratila všetky farby a meravela skoro na mŕtvolu. Veľké telo sa jej svíjalo. Nemohlo si nájsť pod perinou polohu. Niekedy si pchala do úst celú päsť a obhrýzala hánky, niekedy začala trepať oboma rukami zúrivo po perine.

— Tamto na sporáku v tom tehlovom hrnci sa močí ovos, — vravela Uľa, kým si vysúkavala rukávy nad lakte, — skús prstom, aby si ju neoparila, a daj sa jej trochu napiť.

Na tejto žene nezjavilo sa pohnutie. Kým driemala na stolci, bola priskromná, utiahnutá, ale keď sa jej tvár rozžiarila čerstvými farbami prebudenia, tu naplnila komôrku dôverou a istotou. Nič ju nemohlo zaskočiť a pomýliť, lebo na všetko čakala s rozvahou. Každým činom preukazovala nadobudnutú zručnosť. Léna pila hltavo, plnými dúškami. Ani nestačila ústami, nuž žltkastý odvarok roztekal sa jej dolu bradou. Keď ustala a zapadla hlavou nazpät do perín, zdala sa pokojnejšia.

— Hľa, smäd ju trápil.

— Má telo v ohni.

A vtedy sa ešte raz otvorily dvere na druhej strane. Smiech vyprskol, ale hneď sa zadusil a v pitvore bolo počuť šepot:

— Nebudeme čakať.

— Hej.

— Tuto sa všade popletajú.

— Kde pôjdeme?

— Dolu do maštale.

— Na zimu?

— Ach, tam ani nahému nie je zima. Kravy nadýchajú, tak je teplo ako v opare.

— Nedbám!

— Choď napred, ja neomeškám, len čo si zahodím šatku.

Vrzla dlážka. Niekto sa ponáhľal von a do komôrky vhupla Magduša. Tvár jej horela ani fakľa. Mala šaty pristrojené do drieku. Boky sa jej honosne vozily a kabátik ju na hrudi pridúšal, lež tvárila sa, že jej nič nezavadzia. Bola vrtká, nadnášala sa ani páperce. Sotva sa udržala na drobných čižmičkách, hoci jej to nijako nesvedčilo. Vo všetkých formách bola od blahobytu priveľmi zaokrúhlená sadlom. Keď sa uškrnula, brada sa jej už dvojila.

— Nuž akože je? — pýtala sa očistom.

Pristúpila k Léninej posteli a tvárila sa veľmi pokorne.

— Len aby sa už zodvihla, pozajtre pôjdem do sveta, aby aspoň tie kravy nezostaly bez opatery.

— Ťažko si predpokladať, moja devucha, — zavrátili ju nevľúdnym hlasom krstná mater Zpod čerešne.

Magduša sa zháčila.

— Zabehnem nazrieť do maštale. Oklamka sa nám má tieto dni teliť, — vravela prehadzujúc si na hlavu šatku.

A krstná mater:

— Aby ti nezaškodilo, si rozpálená.

— Nič mi nebude.

Takto sa rozlúčila so svetom Magduša.

Tvrdé podkovičky jej čižiem vytĺkaly na pitvore stupnicu zahlušených zvukov a potom veľmi pokorne stíchly. Zaviazly niekde. Omachnately nekonečnou tíšinou. Magda, Magduša, kdeže si, kde ťa hľadať? Čakajú ťa vo svete, lebo si sľúbila doniesť nové čipky, tie najdrobnejšie, drahé, čo odpredáš len zriedka. Ach, kde si, veselá devucha. Tvoj smiech bol na slnku veľmi chytľavý, skákal ani kozľa po trávniku a prekvapoval chlapov, čo ho počúvali. Koho sa opýtať na teba? V ktorú stranu si sa pohla, že niet po tebe stopy? Magda, Magduša! Či naozaj si vošla do večnosti. Veď sme ťa len nedávno videli. Tvoja ružovkastá sukienka sa nám ešte ovieva pred očami. Nosila si na nej prepásanú belasú zásterku z tlačeniny. Hľa, rozpínaš si pred nami kabátik, pod košeľou sa ti nepokojne pohýbalo dvoje pŕs a ty celkom spokojne, nehanblivo vyberáš zpomedzi nich červené vrecúško s peniazmi, lebo ti treba vydávať. Aké nám je to ešte známe, blízke. Oči sa nám od toho ešte pretepľujú. Tvoje telo nám zaváňa. Nuž neskrývaj sa. Ohlás sa nám! Magduša!

Všetko márne. Nezjavuje sa. Ani nemukne. Ani sukienka jej nezašuští, ani čižmy nezavrždia. Niet jej.

Ach, niet jej! Bola fašiangová nedeľa. Večer sa smiala, spievala, potom vyšla do noci — sneh sa belel na všetkých stranách — a brieždenie druhého rána ju už nikde nemohlo dobehnúť.

Johanka si zapamätala jej rozpálenú tvár, ale nestačila si uvedomiť, že ju takto vidí naposled, lebo Léna začala kričať.

— Posadíme ju na posteľ, — vravela tetka Uľa.

— Ale najskôr jej stiahni košeľu.

Mala veľké telo.

Pridrž ju odzadu za plecia.

Tetka Uľa si roztierala masť po rukách a potom si prikľakla medzi Lénine kolená.

Johanku unášalo na plač, lebo ju stud pokúšal. Nebola zvyknutá takto zblízka hľadieť na nahotu. Dávala pozor, aby sa jej ruky priveľmi nechvely, a privrela oči.

Lénino telo sa zalievalo potom. Bolo horúce a mastné. Keď sa Johanka k nemu viac pritisla, vlhly jej šaty. Skrúcala sa v bokoch. Mala tam iste najväčšie bôle.

— Vyjdi za ňu na posteľ a podrž ju aj za ruky.

Ona urobila toto: kľakla si vedľa nej a rukami jej oblapila hrubé ramená vyše lakťa.

— Ach, nie tak. Nadváž sa na ňu, bradou jej vyvráť čelo, nech ťa hľadá očami, ale dávaj pozor, aby ťa neuhryzla. Rukami ju podchyť zpredu pod pazuchy, dlaňami sa opri do bokov, lakte pritískaj k sebe a palce do jej tela.

Léna sa ruvala. Mala viac sily, ako sa predpokladalo. Johanka musela sa veľmi činiť, aby ju prevládala. Najprv ju sputnala rukami a potom sa k nej pritisla, aby mohla zavčasu vypozorovať zámery jej sily. Cítila takto každý záchvev jej tela. Tuto pod rebrami sa to vždy začínalo, chcelo vyduť najprv boky, potom sa pretrhávalo a prenikalo nadol medzi stehná.

— Len pritlač a pošmykni sa dlaňami aj sem dopredu.

Bolely ju ruky.

— Neviem, či hlavou a či chrbtom.

Johanka zatískala oči, lebo to dlho trvalo, ale aj tak okolo nej sa vrtely krvavé obruče, ktoré ju vháňaly do nebezpečného stredu. Snažila sa udržať rovnováhu, lež opúšťala ju dôvera. Léna mocnela navidomoči ako sopka, v ktorej sa vzopäly dlho utajované podzemné sily. Zatíchla, ale sa zdúvala, fučala a zdýmala. Telo jej horelo a kosti sa uvoľňovaly v kĺboch, pukajúc ani jedlina na plameni. Pokúšala sa uvoľniť si ruky, a keď sa jej to nedarilo, syčala strašnou zlosťou. Cerila zuby a osŕkala, len chytiť a chytiť.

„Prežijem to?“ pýtala sa sama seba Johanka. „Bože, keby som to len prežila! Aha, mám tuto ešte trošku sily, vynaložím aj tú. Zahryznem si do gamby. Nedbám, nech krv tečie. Nedbám, ale nepopustím. Nemôžem popustiť, uznaj, Léna. Ja nemôžem zomrieť, radšej ty choď, ak to už tak má byť. Nikdy som ti zle nepriala, ale keď sa má rozhodnúť len medzi nami, nuž ja neodstúpim. Ty si hluchá a nemá. Nemôže ťa veľmi tento svet tešiť. A mňa doma čaká Klement. Čaká na mňa, a ak neprídem… Bože, čo by si sám počal, ak by som sa nevrátila k nemu?“

Tŕpla strachom. Sluchy mala skropené potom. Telo sa jej triaslo a v hrdle ju škrtila úzkosť, a predsa podujímala sa ešte prepiať. No jej námaha stratila náhle odpor, ako by sa jej vyvalily dvere, o ktoré bola chrbtom opretá, ako by sa jej medzi dlaňami roztrhol mechúr, ktorý sama nafukovala. A stalo sa to tak náhle, že ju nadchodil dojem vlastnej záhuby. Pobadala síce v Léninom tele so tri surové šklbnutia, lež nepokladala ich za dôležité. Len keď najnebezpečnejší tlak na jej ruky ustal a odpadol, zaváhala a zjašila sa ani rozcválaný kôň, ktorému pod kopytá vbehlo hrajúce sa chlapča.

Vyčkávala. Lénino telo podozrivo zatíchlo. Možno ju chce oklamať, zaskočiť. Stúlilo sa, uvoľnilo svaly, zastavilo dych. Ani prstíkom nepohne. Zamrelo navonok. Naozaj sa zdá, že zamrelo a drevenie ako múmia. Ale v duchu sa smeje. Pod sklopenými mihalnicami driemu dve bystré oči, kujú plány, čakajú na príhodnú chvíľu. Ach, nehodno dôverovať. Netreba sa spoľahnúť.

Ešte vyčkávala. Lénino telo ohluchlo. Len nedávno nebolo na ňom miesta, ktoré by stálo v pokoji. Kožka na ňom špela, väzy pukaly, svaly sa hrdúsily navzájom a vo vnútri klokotaly divé peny. Lomcovala ním strašná búrka. A razom ohluchlo. Hej. Aj chotár tak náhle ohluchne, keď zapadne prvým snehom: Ešte včera po medziach prebehúvaly myši. Hrudôčky zeme sa pod ich nôžkami uvoľňovaly a trúsily do suchej trávy. Lístie šušťalo, keď skackal žltonohý vták pod stromami, aj voda v studničke voľakde blbotala, ale naraz je ticho. Sneh, čo napadol, neodmäkol ešte natoľko, aby sa sošuchoval s konárov. Keď dýchneš, počuješ svoj dych, a viac nič. Zem tuhne a vzduch sa obaľuje mrazom. Naozaj. Lénino telo bolo ako chotár, zapadnutý prvým snehom. Tuhlo a obaľovalo sa mrazom.

Nedôverovala, hoci predpokladov na pochybovanie mala veľmi málo. Odvážila sa pošmyknúť dlane hore bokmi. Drobné zrniečka kožky mrvily sa jej pod hmatom. Niekde boly drsné, inde hladučké ako zamat. Ale všetky rovnako nepríjemne chladily. Aha, tuto badať kôpky pŕs a tuto by to malo byť, kde sa nám prst pošmykol na obline ľavého rebra. Nuž načúvajme.

Tichota! Nič nepočuť! Žilôčka sa nezachveje. Kvapôčka krvi nezazvoní. Môžeš aj ucho priložiť, jediného zvúčika nevystriehneš. Tichota!

Johanke krehly údy. Ešte dnes, keď na túto chvíľu spomína, stráca farby a kladieva si ruky na život, aby azda svoj plod, čo tam nosieva, zachránila od hrôzy.

— Jaj, des ma vždy naháňa, keď sa večerom oneskorím na ulici, hoci sa ešte ľudia túlajú, a veru aj v noci ma presekúva zima, keď Klement nepokojne spí a rozhadzuje rukami, lebo sa nazdávam, že sa to ku mne tisne. Jaj, Bože môj! Veď vám tá už bola na božom súde. Iste sa jej srdce puklo od toľkého zdúvania. Ach, aj ja som ju ešte takú držala. Po celý život budem to mať na očiach. Mala som chuť vyskočiť oknom. A vinovatá! Keby som nebola mala ohľady, bola by ma hrôza obišla, lebo čo som sa postavila na rovné nohy a trochu spamätala z jedného preľaknutia, zavalilo ma ako hrom druhé: tetka Uľa nadniesla v tú chvíľu na rukách Lénino dieťa. Nebolo väčšie od kocúra, ale po tele malo chlpy ako cap. Išlo ma vychytiť. Krstná mater si oboma rukami zakrývali tvár a pišťali ani pricviknutá myš. Jaj, jaj. Dobré s nami a zlé preč. Šťastie, že to čudo neprebýva medzi nami, lebo len dívať sa bolo naň ťažko. Ale krstná mater vraveli pravdu. Nežilo dlho. Ba aj sa nazdávam, že ho tetka Uľa priviedla na svet mŕtve. Zadusilo sa istotne v Léninom tele a nestačilo vydýchnuť na boží svet svoju moc, ktorá mala všetko zahubiť, nuž aj sily, ktoré sa vyrútily v tú noc zo zeme, pohltily len úbohých Piargovčanov a potom sa na pokyn boží zastavily. Neviem, čo ďalej tie dve ženy pri mŕtvej Léne stváraly. Vybehla som za Klementom. Keď to už, reku, Boh dopúšťa taký trest, nech aspoň zhyniem spolu s ním. Ale Pán Boh nám ešte doprial života. Hľa, tu sme medzi vami, živí a zdraví. Klementovi sa nadhodila robota pri železnici. Každý mesiac prinesie na živobytie a ja som už ôsmy mesiac samodruhá. Ak nás ešte šťastie neopustí, budeme mať dieťa. Možno bude chlapec. A ja by som bola rada, keby sa podal na otca.

Keď Johanka vybehla pred dvere, najprv pozrela do oblohy na hviezdy. Nad hlavou jej bol Veľký voz: Štyri kolesá a nalomené oje. Napravo mrvily sa Kuriatka. Ostatné nepoznala po mene, ale všetky stály na svojom mieste. Ani jedna sa nezachvela, ako by chcela sletieť do mora. Hľadely na ňu pokojne ako včera alebo predvčerom a obloha bola tiež pevne vsadená medzi vrchy.

To ju trochu upokojilo. Vydýchla si a lapala čerstvý vzduch. Ach, tu mal príchuť pramenitej vody. Trochu síce chladil, ale to ju len preberalo z mrákot. Pretrela si ešte rukou čelo, aby zahnala aj čierne myšlienky, a chcela sa už pustiť chodníkom ku svojej chalúpke. No prišlo sa jej ešte obzrieť.

Čo to bolo?

Tuto dohora vedie chodník, lebo sú tam drevenice Piargovčanov. Táto najdolnejšia, čo sa celkom zreteľne černie, je Roháčovcov a potom majú asi v rovnakej vzdialenosti nasledovať ostatné. Aj vo dne sú čierne. Jednak od staroby. Ale teraz v zime nemôžu mať inakšiu farbu, lebo vôkol nich leží biely sneh, ktorý sa ani v noci nemení, keď sa tma rúca na dolinu. Boria sa doň po okná a so striech im tiež previsuje ako drahocenná hermelínová kožušina. Je pevný, lebo má niekoľko vrstiev vtlačených do seba. Vypĺzne len koncom marca, keď hore Piargami zaševelí príboj teplých vetrov, čo rozpálené Dolniaky až sem vydychujú. Ale dreveniciam nezavadzia. Môže ho ešte raz toľko napadnúť. Prečože by nemohlo? Neuškodí im, neprekáža, lebo ony nežijú tomuto vonkajšiemu svetu, čo potrebuje priestor a svetlo, aby sa nezadusil. Nie veru. Majú svoje vlastníctvo, ktoré im postačí na každú potrebu. Ani spojiva so svetom by nemusely mať. Tento chodník, čo ide dohora a odbočuje do každej bráničky, je taký uzučký, že nepostačí dvom kapcom, a predsa dreveniciam a ich obyvateľom vyhovuje.

Na chodníku neukazovalo sa nič a drevenice stály pokorne a ticho.

Azda to bolo povyše.

Tam sa dolina celkom zužuje. Je ako rizňa. Nepobádaš ju, lebo sneh sa belie rovnako na všetkých stranách. Očakával by si, že sa voľakde vynorí z bieleho mora aspoň čierna tôňa starého smreka, ale nadarmo. Toto zkraja má byť len dvojročná mladina, a tá je všetka pod snehom.

Ani tam to nebolo.

Nuž hádam na Končistej.

Aha, odráža sa od oblohy, lebo je tmavšia. Hviezdy na ňu svietia. Na tisíce sa ich mrví vôkol jej hlavy, a predsa sa ponára do vlastného tieňa ako tajomná žena do čiernych závojov. Nehýbe sa, ale dôverovať jej nemožno.

Johanka stála pred Magdušiným domom v trapiech. Hnúť sa neopovážila, lebo smyslom verila.

Najprv niečo zhučalo. Keby to mohla k niečomu pripodobniť. Ale k čomu? Nedá sa. Na svete niet takého zvuku. Vietor je azda hlasnejší, sprevádza ho ozvena, lebo má otvorené všetky strany, a toto znelo pritupo, ako by sa v niečom dusilo, ako by vhuplo do ozrutného vreca. Voda jačí a popri divej vrave prúdu môžeš ľahko rozpoznať čľapot vrchných vĺn, a tuto sa zvuk nerozštiepil ani na jedinkom mieste. Nuž nebola to ani voda, ani vietor. A keď na okolí všetko meravie pokojom, tak čože to mohlo byť? Keby to bol len jedinký dojem, mohlo by sa ľahko súdiť na ošiaľ, lebo keď sa ušiam zachce upozorniť na seba, používajú divný spôsob prejavu, lež tuto hneď nasledovaly aj také zvuky, ktorých pôvod bolo ľahko určiť. Voľakde lomilo horu. Ihličie svišťalo, korene pukaly, konáre sa drúzgaly, štiepy hvižďaly a drevo sa tĺklo. Treskot rástol, divel a potom zastonal a zmĺkol, ako by celý šlôg drevska bol sletel voľakde do kotliska.

— Ty si, Johanka? — ozvalo sa potom tichučko za Johankou.

Toto bola Juliša, Johankina rovesníčka. Mala sa pred dvoma rokmi vydať za najmladšieho Roháča, ale ten mesiac pred svadbou odišiel na manévre a tam na svetlici pred kamarátmi si strelil do úst. Doviezli ho domov bez hlavy. Juliša sa hádam utrápila. Ešte tej zimy soschla a od pár čias zalieva ju krv. Chodí pomaly a tichučko ako smrť. Johanka jej vyšila na pamiatku obrus.

— Počula si?

— Hej.

— To horu voľakde dolomilo.

— Hej.

— A obloha je ako oko, nebadať ani vetríka.

— Nič nebadať.

— Ideš za mužom?

— Idem.

— Dobrú noc.

— Dobrú noc.

Vrzly dvierka a zas bolo ticho. Johanka pokročila niekoľko krokov, ale musela sa znovu zastaviť. — Mala to opäť za chrbtom.

Zamenilo zvuk. Znelo teraz tak, ako by niekto cez skalnú štrbinu dýchal. Dych bol jednosmerný a schytával so sebou studený vzduch. Začínalo byť chladno.

Nuž čože je to?

Biele more zopälo sa k oblohe. A dýchanie neprestávalo. Bolo hlasnejšie. Azda otvor sa viac rozškeril, alebo človek, ktorý do toho otvoru dýchal, pridal sily, alebo sa sám blížil a chrčal.

Johanka pristavovala dych, aby rozpoznala určitejšie smer.

V zemi to nebolo. Zem sa nehýbala.

Hľadela pred seba veľkými očami.

Aha, voľačo zachrapšťalo, ako by hovädu pri meridzaní zapadla skalka medzi zuby. Nebolo to ďaleko.

Ježiš!

Schytávala ju smrteľná úzkosť, lebo si uvedomovala, že sa to k nej blíži. Viac nemeškala. Vychytila sa a bežala dolu chodníkom k múranici. A podivný huk ako by bol len na to čakal, roztiekol sa a naplnil dolinu. Lial sa jej na päty, padal shora, sošuchával sa s bokov, utekal proti nej. Bol na všetkých stranách a mocnel. Jednako mu chcela uniknúť, lebo nemienila umrieť bez Klementa.

Bola už pri dverách a vtedy počula to pekelné zaryčanie ľudí, ktoré aj jej muža preľakalo. Úchytkom obzrela sa po Magdušinej drevenici, ale nevidela nič, alebo mala oči slzami zaliate.

— Klement! — zjačala, zaplesnúc za sebou dvere.

— Klement!

Stál už tam pri posteli celý v bielom, aby ju prijal do náručia.

— Klement!

Vtedy to zachytilo aj ich múranicu. Steny sa pohýbaly, ako by sa išly vrútiť do vnútra a rozmliaždiť oboch. Omietka pršala, väzba zaprašťala a voľakde sa prelomila strecha.

— Klement!

Zarývala si tvár do jeho hrude, ako by v nej chcela nájsť posledné útočište, a potom zatíchla, lebo to bolo už nad jej sily.

*

Stratili sme kus života, lebo sme spali. A bol to hlboký spánok. Veru! Keby nás bol v tom spánku niekto rezal, neboli by sme cítili, ako nám otvorenou ranou uniká život. Ach, ako ľahko, bez bolestí by sa človek takto dostal na druhý svet. Človek prejde hranicu, nikto ho nestavia, nevieš, kedy urobíš ten osudný krok. Vlastne ktože to vie, kedy urobíš ten osudný krok? No vrav! Nikto! Možno, že nijakých hraníc tu nieto a ani osudné kroky sa nerobia a možno ani dvoch svetov nieto. Všetko je len jedinká rovina, jedinká cesta, po ktorej ľudia chodia sem-ta. Aj ty ideš. Hľa, stretávaš ľudí. Pozdravuješ sa pekne. Jedni idú proti tebe, jedni s tebou a iných nechávaš, lebo sa náhliš. Oni zaostávajú a sú vždy menší a menší. Ešte ich môžeš rozoznať v diaľke, ak si priložíš ruku na oči, ale nemáš kedy. Mohol by si aj počkať a vynorili by sa chytro na obzor, ale nie. Ešte máš dlhú cestu pred sebou, nuž len putuješ. Stratíte sa pre veľkú vzdialenosť navzájom s očí, ty nevidíš ich a oni teba. A postretávaš nových ľudí. Hľa, kedyže sme prekročili hranicu, kedy sme spravili ten osudný krok? Ach, ktože by na to dával pozor. Veď nevieme vôbec určiť, kde sme. Počkať. Plaší sa nám sen, a to nás mätie. Rozpamätajme sa: Utekali sme, utekali, lebo nás voľačo naháňalo. On stál v bielom proti nám a chcel nás ukryť v náručí, ale sme sa minuli a stratili navzájom s očí. Nuž hej, tak to bolo. Stratili sme kus života, ale nadobúdame vedomie. Aha. Nad sebou cítime perinu. Sme ňou prikrytí až po bradu. Jednu ruku máme na prsiach, nuž zisťujeme, že dych máme celkom pokojný a pravidelný. Hrudník sa hýbe, prsníky skáču a sú teplé, ako by sa v nich mlieko preváralo. Ak chceme, otvoríme aj oči. Môžme. Nerobí nám to ťažkosti. Hľa, veď sme na posteli vo svojej izbe. Nič sa tu nezmenilo. Svetlo horí. Vidieť do všetkých kútov. Tamto pri dverách je schod na šop. Padacie dvere sú otvorené. Možno je voľakto tam hore. Ale tomuto nerozumieme: pod schodom ležia dvaja ľudia. Chlap a žena. Sú nahí. Jemu nevidieť do tváre, lebo je obrátený k nej. A zdá sa, že jej prehrýza pažerák. Ona pravdepodobne necíti bôľ, lebo sa smeje. Zuby sa jej belejú vo svetle ako rad sviec na hrobe. Ale, Pane Bože, aký divný je to smiech. Nepočuť ho. Azda sa v ňom dusí. Och nie, nie, Ježiš, veď sú to mŕtvi. Už koľký čas na nich hľadíme, a nepohnú jedinkým údom, hoci na prvý pohľad sa zdá, že sa ruvajú šialenstvom. Och, Matička Božia, kde sme to zablúdili? Či sme naozaj prekročili hranicu a urobili osudný krok? Rozpamätajme sa, kedy to bolo? Aha, počkať! Tu ešte voľakto schádza schodmi. Privrime trochu oči, aby nás už nič neprekvapilo, a striehnime naň. Je zasnežený, ako by voľakde brodil po pás. Vošiel ťažko do izby, ale jeho tvár hľadá nás. Má belasé oči a čisté, čistučké ako studienka medzi bielymi skalami a ústa nepokojné. Oj, veď tie ústa poznáme. Cítime ešte ich smäd na vlastných perách. Vymoká z nich úsmev, ktorý hreje ako lúč, a letí k nám. Och, nemôžeme mu odolať. Ovieva nám líca a sadá na mihalnice. Krv nám horí. Och, ako nám je s ním dobre, ľahučko. Otvorme oči, aby sme ho mohli lepšie vidieť.

— Klement.

On žije. Aj my žijeme.

— Klement!

Vravel: