Prešlo temer desať rokov od chvíle, keď Ivan Pustaj vstúpil po prvý raz na pôdu tohto mesta. Za tých desať rokov prešiel nesčíselne ráz po chodníku popred kaviareň Lýra. No hoci bol — najmä v určité časy — usilovným návštevníkom kaviarní, nepamätal sa, že by bol sem niekedy vstúpil. A predsa zakaždým, keď mu prišlo tade prejsť, nečakane sa ho zmocnil čudne nepríjemný pocit. Nemal poňatie o pôvode tohto pocitu, preto zakaždým, keď sa vynoril z jeho podvedomia, začudoval sa trochu nad jeho neochabujúcou pružnosťou a stálosťou.
Dnes popoludní, znechutený väčšmi než inokedy celým svojím doterajším životom, vytratil sa Ivan Pustaj nepozorovane z domu. Vošiel na chvíľu pod viechu a vypil postojačky medzi kočišmi, robotníkmi a drobnými úradníkmi, práve sa vracajúcimi z práce, dva razy po deci vína. Potom v ľahkej a príjemnej otupenosti, ktorou naň zapôsobil alkohol, blúdil asi pol hodiny po uliciach. Nevnímal pritom temer nič z predvečerného ruchu hlavného mesta. Presnejšie: nevnímal pestré detaily tohto ruchu a neznepokojoval sa, ako inokedy, ich krikľavými kontrastmi. Život mesta doliehal k nemu akoby z diaľky v utišujúcej, kolembavej syntéze. Padlo mu prosto dobre dať sa unášať prúdom ľudí po námestí. Zahlušilo to v ňom na chvíľu pocit samoty, potrebu rozmýšľať a hľadať si vlastnú cestu. S neuveriteľnou ľahkosťou, temer so zavretými očami, akoby nadnášaný mohutnou silou ľudského davu, kráčal po ľavej strane chodníka a vychutnával s pôžitkom svoj nový pocit. Spomenul si, že včera pred spaním čítal slová, ktoré sa podivuhodne s týmto pocitom zhodovali: „Nikdy nebyť sám, žiť vo veľkých húfoch… nikdy nemyslieť.“ Toto sú vraj tri výsady moderného človeka, ktoré vysvetľujú (domýšľal si Ivan) úspechy dnešných davových hnutí. Odkiaľ však Alexis Carrel, od ktorého slová pochádzajú, vedel o príjemnosti týchto výsad? O ľahkomyseľnosti, s ktorou človek opúšťa svoju samotu, vzdáva sa svojej osobitosti a stáva sa poddajnou súčasťou bezmyšlienkovitého húfu? Nie je i sám pán Alexis Carrel len súčasťou tohto húfu? Inak nemožno si vysvetliť jeho bystrý postreh a znamenitú informovanosť o príjemnostiach života človeka davového.
V Ivanovi Pustajovi vzbudzujú tieto jalové myšlienky novú vlnu odporu. Ako vlak na nesprávne postavenej výhybke vyšinul sa nimi náhle jeho duch z predošlého príjemného stavu (ktorým pán Carrel tak pohŕda) a vystrčil ho surovo na okraj chodníka. Cítiac za chrbtom škodoradostné pohľady z ľudského davu, postál tam chvíľu v trápnych rozpakoch a nepríjemnom zahanbení. Prežíva svoj nový stav ako hrubú osobnú urážku, ako výsmech tej ochoty, s ktorou sa ešte pred chvíľou — on, Ivan Pustaj — chcel začleniť do tupého, bezmyšlienkovitého húfu. Nervózne vyčkal na zelené signalizačné svetlo, ktoré uvoľnilo prechod na druhú stranu námestia, prešiel pomedzi stánky s jarným ovocím a zeleninou a zastal pred kaviarňou Lýra.
A tu oznove — ako korkový panáčik — vynoril sa nad hladinu jeho podvedomia známy nepríjemný pocit. Ivan Pustaj sklonil poslušne hlavu, palcom a ukazovákom stisol si koreň nosa a mocným úsilím vôle usiloval sa skoncentrovať myšlienky k tomuto pocitu. Musí byť v jeho minulosti, v dávnej nejakej príhode, v zabudnutom zážitku niečo, čo toto všetko odôvodňuje, čo ho vyruší z pokoja, kedykoľvek sa ocitne v blízkosti kaviarne Lýra. Nemôže si však za svet spomenúť, že by tu bol niekedy býval.
Zrazu však upúta jeho pozornosť neurčitá, ale podivuhodne nástojčivá predstava: sprvoti je to len ľahké šteklenie obrazivosti, zvoľna sa však jeho pozornosť zaostruje na geometrický obrazec v tvare veľkého L, ktorý postupne oživuje a zaľudňuje sa neznámymi osobami. Poznáva pôdorys nejakej miestnosti. V jej dlhšom ramene je niekoľko ošúchaných biliardových stolov a napravo odo dverí dámska kapela. Čierna naolejovaná podlaha, mramorové stoly a secesné lustre. Vypĺznutý, luetický čašník motá sa s námahou pomedzi stoličky, obsadené bizarnými príšerami, vytiahnutými zo samého dna klzkej a páchnucej noci. V kúte miestnosti na plyšovom divániku sedí on, Ivan Pustaj, a objíma akési rozpálené chvejúce sa ženské telo…
Celá táto predstava je celkom neskutočná. Akoby ju videl v ťažkom sne. A predsa rozoznáva v nej napokon všetky detaily a môže do nej bez námahy lokalizovať všetok ten nepríjemný pocit, čo sa ho zmocňoval, kedykoľvek tadeto išiel. „Rozhodne,“ uvažuje Ivan Pustaj, „stalo sa tu čosi osudové, čo malo hlboký význam v mojom živote. Treba vyskúmať, kedy a za akých okolností sa to stalo. A hlavne treba zistiť, či som bol osobne pri tom, alebo či sa všetko odohralo bez mojej účasti. Nič z toho nie je totiž isté a je možné, že terajší môj stav má niečo spoločné s tými telepatickými či psychometrickými úkazmi (nevyzná sa v terminológii okultných javov), ktoré sa vraj v zárodkovom stave vyskytujú u každého z nás. V každom prípade rozhodne stojí za pokus overiť si aspoň predstavu o tvare a výzore miestnosti.“
Ivan Pustaj, nepopustiac ani za mak z presvedčenia, že podniká čosi osudové, prestúpil prah kaviarne Lýra.
Sotva sa však rozhliadol po miestnosti, zmocnila sa ho neistota a nepokoj. Nebyť toho, že bol pripravený na prekvapenie, bol by sa istotne vrátil. Kaviareň bola totiž celkom prázdna. Len v najvzdialenejšom kúte pohla sa mu v ústrety neochotná figúra čašníka. Jediným žmurknutím oka zistil, že z tejto strany nehrozí mu predbežne nebezpečenstvo, pretože podľa rýchlosti, s akou čašník vykročil, potrvá aspoň pol storočia, kým sa k nemu priblíži na dosluch. Kútikom oka postriehol však súčasne akési hmýrenie po svojej pravej strane. Obrátil sa o deväťdesiat stupňov a stretol sa s vyplašeným pohľadom asi piatich párov očí. Oči patrili hŕbke rovnako oblečených slečiniek, ktoré sa náhlivo usilovali zaujať na vyvýšenom pódiu v pravom kúte miestnosti nejakú spoločensky prípustnejšiu skupinu. Jedna z nich sedela dosiaľ na piane a práve pri Ivanovom príchode sprobúvala vari z dlhej chvíle založiť si nohu za krk. Nakoľko mohol Ivan diskrétne zistiť, nemohla teraz nijako rozmotať pozapletané údy. Niekoľko ráz pritom zavadila nohou o klávesnicu piana, čo zakaždým ešte väčšmi poplašilo vynáčenú skupinku.
Ivan Pustaj sa tváril, že toto uvítanie ho nijako neprekvapuje. Nasadil si na tvár masku meravej povznesenosti oproti podobným spoločenským zábavám a sadol si k stolu uprostred miestnosti. Postava čašníka pohybovala sa dosiaľ kdesi ďaleko na šedom horizonte a päť grácií na pódiu sa konečne usadilo spôsobne, tvárou k Ivanovi a s rukami v lonách ako previnilé dievčatká, ktoré chcú napraviť zlý dojem pred strýčkom, čo nosí vo vrecku bonbóny.
Od tej chvíle nič sa v miestnosti nedialo. Jediná myšlienka, na ktorú sa Ivan za dlhý čas zmohol, bolo vedomie, že je tu dnes prvým hosťom. Pretože nemal skúsenosti, ako sa má správať prvý hosť, aké sú jeho práva a povinnosti, boli jeho pocity náramne trápne. Nebol si napríklad istý, či nie je zvykom, aby prvý hosť dal sa do známosti s personálom. Začal o tom vážne uvažovať a podíval sa smerom k pódiu v nádeji, že sa mu odtiaľ dostane potrebné povzbudenie alebo pokyn. A hľa, temer všetkých päť grácií uvítalo jeho pohľad so zrejmým pochopením. Zbieral už odvahu odpovedať na niektorý z piatich jednoznačných úsmevov, keď náhle prerušil sľubný začiatok nový, celkom nečakaný pohyb jednej z hudobníc: vyvalila najprv na Ivana oči, potom zhíkla a súčasne nadskočila na stoličke a napokon si začapila rozjavené ústa dlaňou, aby zadusila ďalšie výkriky hrôzy či prekvapenia, či čo dočerta sa to z nej chcelo vyvaliť. Ivan Pustaj sa na ňu podíval so záujmom, pretože sa mu zriedka stávalo, aby ženské dostávali pred ním tanec svätého Víta, no nevedel si spomenúť, že by ho táto tvár bola niekedy pristihla pri vraždení novonarodeniatok alebo podpaľovaní chrámov. Zatváril sa preto urazene a odvrátil zraky od pódia. No kútikom oka sledoval ďalej vývin vecí na pódiu. Prekvapenie na tvári hudobníčky bolo zrejme nestrojené. Mohla si ho, pravda, s niekým zmýliť. No i to bolo nepravdepodobné; nepodobal sa predsa ani jednému z populárnych vlamačov. Pravda, človek nikdy nevie… Jeho nepokoj vzrastal. Nepokladal však za taktické podívať sa ešte raz k pódiu, hoci zboku pozoroval, že sa tam rozprúdila pridusená a vzrušená debata. Hudobníčky zrazili hlavy dovedna a jedna z nich čosi horlivo vysvetľovala ostatným. Cítil na sebe skúmavý pohľad piatich párov očí, a hoci netušil, z čoho ho obviňujú, dotýkal sa ho v zátylku takým nepríjemným šteklením, že začal strácať trpezlivosť. Má vari vstať a odísť? Bolo by to najrozumnejšie, no cítil by sa ako zbabelec. (A pre tie na pódiu by ním bol istotne tiež.) A dosiaľ si ani nič neobjednal. Čašníkovi naskytla sa na ceste k nemu neprekonateľná prekážka: veľká mucha, mäsiarka, rozbzučala sa na jednom z oblokov a čašník, prejaviac nečakanú pohyblivosť, pustil sa za ňou. Uvedomil si zlostne, že musí vydržať a vyčkať na pokračovanie rozruchu, ktorý vzbudil jeho zjav medzi piatimi družkami Apolónovými na pódiu v kaviarni Lýra. S rastúcim nepokojom zbadal, že po chvíľkovej paráde jedna z nich vstala a zmizla za ťažkým závesom, zakrývajúcim vchod do nejakej bočnej miestnosti. To zrejme znamenalo strategickú zmenu v situácii. Ivan uznal za potrebné obrátiť sa čelom k pravdepodobnému prekvapeniu i zvrtol sa na stoličke a zabodol vyzývavý zrak na pódium. S potešením konštatoval, že svojím nečakaným odhodlaním čeliť nebezpečenstvu tvárou v tvár spôsobil paniku u protivníka. Štyri múzy (piata bola dosiaľ za závesom) chvatne preskupili rozloženie síl, jedna z nich siahla v zmätku na klávesnicu piana a vyrazila z neho poplašný akord. Ostatné — ako na povel — vzali do rúk nástroje, a prv než sa Ivan stihol spamätať, rozľahol sa po miestnosti pekelný lomoz valčíka. Prišlo to tak náhle, že si Pustaj nevdojak spomenul na istú biblickú scénu a podíval sa s obavou na ťažký zamatový záves, za ktorým zmizla piata slečinka. A vskutku: v tú chvíľu rozpolil sa záves odhora nadol ako opona v chráme jeruzalemskom: malo nasledovať pukanie skál, trasenie zeme, hroby sa mali otvárať a telá z mŕtvych vstávať. No namiesto toho zjavila sa spoza rozhrnutého závesu tučná civilná tvár asi štyridsaťročného človeka. Zdalo sa, že ho vyrušili od večere, pretože si utieral chrbtom dlane zamastené ústa a nakláňal pritom ucho k slečinke, ktorá mu spoza chrbta dávala posledné pokyny, žmurkajúc významne smerom k Pustajovi. Človek spoza opony sa naň nedôverčivo podíval, vzápätí sa mu však tvár vyjasnila a celá zaokrúhlila ako vyleštená biliardová guľa. Vzal zo slečniných rúk akýsi zväzok papierov a bez rozpakov, s úsmevom, ktorý Pustajovi prezrádzal úmysel lapiť ho, Pustaja, do siete a tešiť sa dlho, s rozkošou jeho bezmocnému trepotaniu, zamieril rovno k nemu. Bruško sa mu pritom veselo natriasalo a krátke nôžky ťapkali po dlážke vo valčíkovom rytme. Obradne, akoby prichádzal s dôležitým poslaním, v mene všenárodnej inštitúcie, uklonil sa pred Pustajom a predstavil sa ako majiteľ kaviarne. Pustaj zamrmlal svoje meno a dotkol sa mäsitej, červenej dlane.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →