Kaviareň Lýra

— Od lanskej zimy… hm? — zahmkal Ivan duchaplne.

— Áno, tak prosím, od lanskej zimy. Dúfam, že sa rozpamätáte na ten veselý večer…?

— Ehm…?

— Na ten veselý večer, keď ste ráčili poctiť svojou návštevou môj podnik. (Ivan sa znepokojene zahniezdil.) Boli ste vtedy veľmi veselý. Tam to zrkadlo by mohlo byť svedkom.

— Zrkadlo…?

— To zrkadlo a potom i luster a asi tucet rozbitých pohárov. Povedali ste veľkú reč, celý lokál vás počúval… A Irmuška si vám potom sadla na kolená…

— Prepáčte, — Pustaj sa začervenal, — úfam… úfam, že ste nemali veľkú škodu… Lenže naozaj, nepamätám sa…

— Neráčte sa unúvať. Človek ľahko zabudne… Istotne. Najmä, ehm, keď sa trocha zabaví. Spomeniete si však istotne aspoň, ehm, na Irmušku.

— Irmušku?

— Irmušku. Ona vám totiž písala, — otrčil Ivanovi zväzok papiera, ktorý držal v ruke.

— Písala? Irmuška? Prepáčte, naozaj si neviem spomenúť. Hádam si ma s niekým mýlite. Pokiaľ mi pamäť siaha, nekorešpondoval som si s nijakou Irmuškou.

— Ale ona s vami.

— Nie, neviem, nikdy som nedostal ani riadok od Irmušky.

— Pravdaže nie. Nedostali.

— Akože teda? Korešpondoval som si s ňou a nedostal som od nej ani riadok?

— Prepáčte, prosím; Irmuška bola naša… ehm, akoby som sa vyslovil… Irmuška bola trochu tento… — zakrútil si prstom na čele.

— Ach tak, — vydýchol si Ivan s uľahčením.

— …písala vám listy temer denne, ale ani jeden vám neposlala. Nemala hádam odvahu alebo nevedela vašu adresu. Tej noci, keď ste u nás, tento… rečnili, poplietli ste jej trochu hlavu a ona, chudinka, sa už z toho nikdy nespamätala. Hrala na husliach čím ďalej, tým clivejšie a pred troma mesiacmi umrela. Temer celý rok čakala na vás. Kedykoľvek sa otvorili dvere na lokáli, celá sa chvela a prestala hrať. Uznáte, nemohla to tuná dlho vydržať.

Majiteľ kaviarne sa odmlčal. Kapela vystihla náladu chvíle a spustila štýlové uplakané tango. Ivan sa bezcitne a s nepochopením podíval tým smerom. Mzikantky s desivou odvahou vytláčali zo svojich nástrojov ostatné kvapky citu. Zdalo sa, že každú chvíľu musia sa v tom žiali rozpustiť ako cukor v káve. Majiteľ načúval zbožne a nemo melódii. Keď sa skončila, poznamenal:

— To bola jej obľúbená pieseň: Smutná nedeľa.

Ivan sa cítil, akoby sa napil nasýteného roztoku sacharínu. Celá príhoda bola alebo hlúpy vtip, alebo si ho personál kaviarne poplietol s nejakým vytrénovaným herzenbrecherom. Pozrel sa skúmavo na majiteľa kaviarne a mal už na jazyku odpoveď na jeho nezmyselné a dotieravé táranie. Vtom však položil majiteľ kaviarne na stôl zväzok pozaliepaných obálok a prisunul ich k nemu.

— Tu sú tie listy. Dievčatá ich našli v jej pozostalosti. Prečítajte si ich, patria vám.

Ivan vzal do ruky objemný balíček papiera, zviazaný hodvábnou stužkou. Na vrchnej obálke bolo miesto adresy napísené neumelým písmom: „Môjmu najmilšiemu. V nebi.“

Znova tá chuť sacharínu.

— Áno, adresovala vám tie listy do neba. Krátko pred smrťou to tam napísala.

„Falošná adresa,“ pomyslel si Ivan sklesle. Po chvíli mlčania zišla mu na um spásna myšlienka. Chytil sa jej lačno:

— Ako však viete, že listy patria naozaj mne? Čím to môžete dokázať?

— Týmto, hľa, — a majiteľ kaviarne položil na stôl jeho, Ivanovu fotografiu. — Mala to uschované medzi listami.

Pustaj sa vyjavene zahľadel na obrázok svojej tváre, akoby ju nikdy dosiaľ nebol videl. Nie tak: akoby v jej známej podobe objavil náhle neznáme, odpudzujúce črty. „Podvodník? Zločinec? Vrah?“ vyvstalo mu v mysli s desivým otáznikom. „Tako vyzerá vrah?“ Obrátil fotografiu a čítal na rube: „Irmuške na večnú pamiatku noci z 21. na 22. januára.“ Poznával svoje písmo.

— A ukážem vám i jej fotografiu, či ju poznáte. — Majiteľ, plný ochoty, odbehol k jednému z okien a vybral spoza neho reklamnú fotografiu „dámskej kapely, ktorá denne vyhráva v kaviarni Lýra“. Podal mu ju vážne, no súčasne s pýchou znalca a majiteľa. — Hrajú tu už pol druha roka. Teraz je, pravda, kapela neúplná.

Šesť bezvýrazných, tuho vyretušovaných tvárí v strojených pózach. Objektív aparátu mal astigmatickú chybu: jedna z tvárí na kraji obrázka bola bizarne skreslená. Ivan si všimol s dôkladnosťou odborníka všetky detaily tohto skreslenia. Tvár, oči a ústa boli roztiahnuté do šírky a obrysy bližšie k okraju boli rozmazané. Pripomínalo to trochu fotografie zo špiritistických seansí; celá podoba akoby sa práve rozplývala a zmizla do iných sfér. Zamrazila ho myšlienka, že práve táto tvár mohla patriť tej, ktorá ho sem priviedla. Pohľadom na pódium a porovnávaním by to ľahko mohol zistiť. No nechce to vedieť. Nechce si obťažiť vedomie predstavou, ktorá by ho mohla prenasledovať cez celý život. Nebude ho však prenasledovať i takto? Vrátil fotografiu majiteľovi.

— Poznali ste ju?

— Áno, — povedal Ivan.

— A listy? Vezmete si ich?

— Vezmem…

Majiteľ mal zrejme chuť rozobrať celý príbeh od začiatku. Zažmurkal so zadosťučinením, že splnil poslednú povinnosť k bývalej zamestnankyni, a spokojne si pomädlil dlane…

— Mal som ju rád. Dievčatá ju pred smrťou opatrovali ako vlastnú sestru. Bola vždy taká prestrašená…

— Áno, — prisvedčil Ivan bezmyšlienkovite. — Áno…

Vstal a podával majiteľovi ruku.

— Už odchádzate. Azda by som vám ešte mohol niečím poslúžiť?

— Ďakujem, druhý raz. Prídem. — Nemotorne sa uklonil smerom k pódiu a zachytil odpúšťajúci pohľad piatich párov očí.