I.
Anna sa zobudila uprostred noci na výstrely v diaľke. Vedela, že musí vstávať. Aj jej nevlastná mama Alžbeta už vstávala. Veľká, ťažká taška bola ako vždy položená na stoličke v kuchyni. Alžbetin dlhý čierny kabát s bielou páskou a červeným krížom uprostred na rukáve visel na vešiaku.
Obe zakrátko vyšli do temnej uličky v Hornom rade. Cez námestie sa veľkou rýchlosťou prehnala nemecká vojenská sanitka so zatemnenými svetlami a zmizla v tme.
Vykročili na pusté námestie.
Voz s nervóznym sedliakom prichádzal po Alžbetu vždy nečakane. Za slnečných páľav, v snehových fujaviciach, v sychravých dažďoch, na pravé poludnie, aj o polnoci, v mrazivých úsvitoch, aj ponurých súmrakoch. Niekedy sedliacky, občas brička.
Deti sa rodili kedykoľvek a sedliaci mali vždy naponáhlo a hnali kone poľnými cestami do samôt Myjavskej pahorkatiny.
Naspäť chodila vždy pešo. Nijakého sedliaka nikdy nenapadlo odviesť ju domov.
Od roku 1940 chodievala k pôrodom aj s Annou, adoptovanou dievčinou z modranského sirotinca, dievčatkom s bielou pleťou, havraními vláskami a nosom ako hák na vagóne.
Keď sa v noci ozvali výstrely, Anna vedela, že žiaden voz nepríde a ony budú musieť dlho kráčať s ťažkou taškou do kopcov. Našťastie, Alžbeta mala v tom čase len okolo tridsiatky a roky strávené pešími cestami pahorkatinou z nej urobili mocnú kostnatú ženu, trocha ponurého výzoru.
Kráčali do kopcov po pevnej hradskej, ktorú bolo možné len tušiť v slabom svetle hviezd. Mesiac nesvietil.
Za ich chrbtom sa ozval motor nemeckého auta a ostré svetlá sa začali približovať, silné lúče chvíľami svietili do nebies, a ako sa cesta kde-tu točila, osvetľovali hájik, občas padali do prázdnoty pustých polí. Zvláštne bolo, že reflektory neboli zatemnené.
Alžbeta si posunula pásku na ramene tak, aby kríž bolo vidieť zozadu.
Auto, ľahké nemecké KdF zastalo vedľa nich.
„Geburt,“ povedala Alžbeta nemecky.
„Svezeme vás,“ povedal nemecký vojak po česky so sudetonemeckým prízvukom.
Alžbeta s Annou nastúpili. Auto sa rozbehlo hore kopcom, svetlá sa zarezávali do tmy, vyrezávali z nej kamenistú hradskú, ktorá sa rútila oproti nim.
„Naľavo,“ povedala Alžbeta. Auto zišlo na poľnú cestu do hlbokého temného jarku, čo klesal čoraz hlbšie do húštiny divo rastúcich stromov obtočených lianami.
„Tešká taška, patrne tešký porod,“ povedal nemecký vojak.
„Tak,“ povedala Alžbeta.
Auto zostupovalo stále hlbšie do vodou vymletého jarku.
„Teraz sa nepozeraj,“ povedala Alžbeta Anne: „V tomto lese behajú mládenci s lampášmi.“
Anna si akože zakryla oči, no predsa len sa pozerala.
Pod korunami stromov svietili svetlá. Pripomínali balóniky z jarmoku, no svietili zvláštnym, akoby živým svetlom.
Cesta začala po chvíli stúpať, a vzápätí vyšli najprv na malú lúku, za ňou bol sad, neomietnutá stodola a biely hlinený dom. Osamelá zapadnutá samota.
Pred dverami stál muž s baretkou a cigaretou, ktorá mu len tak visela z kútika úst.
„Á, hospodář,“ poznamenal Nemec.
„Hej, už rodí?!,“ zavolala Alžbeta z auta a zamávala z okna páskou s červeným krížom.
„Rodí, rodí,“ odpovedal muž a za chrbtom zvieral svoju trofejnú pištoľ parabelum.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →