Oblek z toho dňa vydržal všetko. Tridsať rokov som v ňom pochovával blízkych, maturoval, promoval. Možno dokonca – ak ma nevymetie exekútor a bude ma mať kto doňho obliecť a navyše budem v celku, možno si v ňom aj ľahnem do hrobu.
Našťastie, teraz je len koniec leta roku Pána 1984. Rakvu spod gotických klenieb zaprášeného skladu už odniesli. No krídla anjela smrti stále akoby povievajú priestorom. Je krásne a zúfalo zároveň a ja prvý raz v živote chytám dievča za zadok. Je to Ingridin zadok, neuveriteľne pevný a pružný.
Ingrid sa otáča ku mne cez plece a kráča s úsmevom do otvorených dverí v obchode, do osvetleného štvorca na konci úzkej uličky medzi kopami kníh. Jej tvár je rozmazaná ako z impresionistického obrazu, je to tvár obklopená svetlom.
Tak sa začína naše milkovanie v úzkych uličkách medzi regálmi kníh. Prehmatávam jej stehná aj boky, no pŕs sa ešte stále bojím.
Vedúca – veľká tučná štyridsiatnička, čo úraduje v tom istom sklade, práve pripravuje vyúčtovanie za veľkým stolom s obrovskými výkazovými hárkami, ktorým sa hovorilo – plachty. Ani ju nie je vidieť za stĺpcami paragón blokov, ktoré pripomínajú New York a ktoré stoja všade na okrajoch stola, kam nesiaha „plachta“. My ju nevnímame. Ona sa iba uškŕňa pod svoje fúzy a rozpráva svojou maďarskou slovenčinou:
„Ja mala dnes velice zlý sen. Mne snívalo, že ty zasa obchytkával Ingridu a zabudli ste na dvore knihy za dvadsať tisíc. Tak pozor.“
Lenže ja práve tlačím Ingridu. Stôl má veľký previs a jej zadok sa dostáva naň, stôl zareaguje podobne ako kôň, ktorý sa postaví na zadné. Kopy pokladničných bločkov a plachty letia vzduchom, celé mesačné vyúčtovanie práve explodovalo a ja, Ingrid a stôl ležíme pri nohách pani vedúcej.
„Ja vedela, že dnes niečo stane. Ešte, že to nebolo tých dvadsaťtisíc na dvore,“ konštatuje chladnokrvne.
Všetko je tak, ako má byť. Je koniec leta, je lásky čas.