Posledná hviezda

Prológ
Tento svoj príbeh mi v bare v zastrčenej uličke za Starou tržnicou porozprával Samuel K., tanečník, príležitostný herec v reklamách, murár, reštaurátor, podľa vlastných slov „polovičný Žid, polovičný Cigán“.

Krátko po tom, ako mi opravil komín na mojom starom dome, zomrel.

I.

Boh chytil Samuela K. za bradu, a tak sa začal ich vzťah. Ráno ho zastihlo spolu s priateľmi kdesi v kopcoch, nad ktorými sa prevaľovali ranné hmly, no vzápätí začalo neznesiteľne piecť.

Kľukatá dvojitá železničná trať ležala hneď vedľa nich. Niekde tu v zákrute vyskákali na súmraku z nákladného vagóna. Bolo ešte vidno, a práve tu v kopci a zákrute vlak spomalil, až takmer zastal.

Červené svetlá na konci vlaku zmizli za oblúkom trate a náhle bolo ticho. Ako keď padnete do prázdnoty – dunenie, ktoré vás sprevádzalo celé hodiny, je zrazu preč. Krajina, ktorá sa sunula okolo vás v povievaní sviežeho letného dňa za širokými otvorenými dverami nákladného vagóna, táto nekonečná krajina náhle stojí. A postupne zhasína v súmraku.

Teplý deň siaha až hlboko do noci, až nad ránom bude mráz, no teraz je oheň iba na okrasu – akoby jeho poslaním bolo len odpovedať hviezdam, rozprestretým od obzoru po obzor, nerušeným nijakým umelým svetlom. Hrôza a závrat z priepasti, z vesmírnej šachty, čo visí nad železničnou traťou.

„Šťastie,“ povie niekto do ticha, lebo cez oblohu práve padá hviezda.

„Lásku,“ povie niekto iný, pretože vzápätí padá ďalšia, lebo je práve polovica augusta a jedna hviezda za druhou križujú oblohu. Do rána už nikto z nich nevie, čo ešte ďalšie si možno priať.

„A ty?“, opýtali sa nad ránom priatelia Samuela, lebo si až vtedy uvedomili, že on mlčí.

„Chcem stretnúť Boha,“ povedal Samuel a bola to už posledná hviezda tej noci. Prichádzal úsvit, chlad a mráz.

„Možno tu vôbec nejde o priania, možno to vôbec nepadajú hviezdy, možno to len niekto veľký vyškrtáva jednotlivé dejstvá z tejto hry,“ povedal ktosi.

Chlad a mráz začal byť neznesiteľným, ani oheň akoby už nehrial.

II.

Zunenie koľajníc, občasné prasknutie železa veštili prichádzajúci vlak. Slnko oslepovalo a pieklo. Oceľovo modrá obloha nad horami bola bez jediného oblaku. Aj koľajnice sa leskli a oslepovali ako zrkadlo.

Stáli so zbalenými ruksakmi a čakali. Z diaľky sa začalo ozývať dunenie, naplňovalo vzdialené údolie, akoby tam vyčíňala búrka, akoby sa na nich rútila lavína. Približoval sa však príliš rýchlo. Niekde spoza kopca – asi tam bolo železničné priecestie, sa ozvalo prenikavé zahvízdanie, bolo teda pravdepodobné, že je to rýchlik. Súprava vzápätí vyletela spoza zákruty.

Ponurý, tridsať rokov starý, modrý a hranatý elektrický rušeň pripomínal rakvu, a dve hranaté čelné sklá strieľne. Ostré zahvízdanie prenikalo až do kostí. Všetci ustúpili a vlak s rachotom asi stodvadsiatkou prehrmel okolo nich.

Rušne, ktoré zväčša ťahali nákladné vlaky, pôsobili omnoho prívetivejšie. Zhruba päťdesiat rokov staré, oranžovo červené, prezývané električkami, s priateľskými guľatými tvarmi zo šesťdesiatych rokov a s oválnymi okienkami na dverách pripomínali dôveryhodných prívetivých obrov. Unavených, no stále ťahajúcich svoje jarmo.

Tieto rušne trúbili hlbokým, naliehavým a trocha smutným hlasom, odháňali všetko živé z cesty. A pri ich rýchlosti – nákladné vlaky išli najviac šesťdesiatkou – občas zahliadli aj tvár rušňovodiča trčiacu často z oválneho bočného okienka, lebo vo vnútri bývalo v lete príliš teplo.

Ďalší vlak zadunel asi o hodinu. Slnko už pieklo takmer neznesiteľne. Bol to nákladiak. Rozbehli sa popri ňom, no iba Samuelovi sa podarilo vyšvihnúť do poslednej brzdárskej búdky. Priatelia sa začali vzďaľovať a on pocítil úzkosť zo samoty, úzkosť, že jeho priatelia už nejestvujú. Vyskočil, trocha sa síce podriapal na nejakom kríku pod násypom, ale inak to bolo v poriadku.

Iný, opäť nákladný vlak išiel z opačnej strany a oni si unavene sadli na vedľajšie koľajnice. Slnko oslepujúco kmitalo pomedzi vagóny a všetko sa roztrblietalo do neskutočna.

Samuel náhle pocítil, ako ho Boh chytil za bradu a otočil jeho hlavu do protismeru. Tesne pred sebou uvidel nárazník hranatého rýchlikového rušňa a reflexívne sa odrazil oboma nohami od koľajnice. V poslednom okamihu sa prevalil dole násypom.

V dunení dvoch vlakov nebolo počuť žiadne výkriky a potom už bolo ticho. Nič len chvenie a trasenie zvyškov chladnúceho mäsa.

Boh prichádza ako vlak, čo sa za slnečného dňa rúti na nás z druhej strany, zatiaľ čo nám sa zdá, že sedíme v bezpečí a rátame pusté, duniace vagóny dní, čo letia okolo nás, no z druhej strany prichádza On.

Nevedno prečo doposiaľ rozdrvil tých druhých a nás ponechal, prevalil sa cez nich v praskaní ich kostí, a rozstriekal ich mäso, aby jedine nám zjavil svoju láskavú prítomnosť, hoci sme ešte nedávno všetci spolu sedeli pod hviezdami.

www.martinus.sk