Večera

Za dusných nocí obťažuje obyvateľov nášho mesta podivný zvuk. Záhadné hvízdanie preniká aj do najzapadlejších uličiek, rozochvieva posledné nezničené pouličné lampy, zhadzuje z okien kvetináče, preniká aj cez najutesnenejšie okná.

Nepokojní mešťania gniavení polospánkom, čudným stavom na hranici bdenia a spánku, nemôžu ani len otvoriť okná svojich zatuchnutých spální, veď hvízdanie by ešte zosilnelo.

Dlhé je nočné prehadzovanie, predlhá je nočná úzkosť, neznáma hrôza obchádza naše unavené telá a duše, zneužíva našu bezbrannosť, oslabuje nás natoľko, že aj naše dni sa začínajú podobať polospánku.

Prázdnymi očami – my sami akoby sme sa za nimi prepadli do hlbokej studne, neprítomným pohľadom pozeráme na naše malé námestia osvetlené ostrým, poludňajším slnkom, ani to nás ale nedokáže vytrhnúť z hrôzy, zdá sa nám, akoby sa nás to svetlo netýkalo, naopak, robilo všetko ešte neskutočnejším.

Záhadné hvízdanie sa cez deň neozýva, napriek tomu je deň ešte hroznejší než noc, je predsa strašné pozorovať svetlo, pravé poludnie, no napriek tomu cítiť, že všade navôkol je tma.

Nepomáhajú dokonca ani estrádne vystúpenia našich dvoch mestských komikov. Ich zúfalé tváre a rovnako zúfalé mávanie rukami a nohami nie je už ani zďaleka smiešne, no tu musím uznať – ešte stále sa držíme chrabro a všetci sa nadšene smejeme po každej pauze na tento účel určenej, po každom páde a vtipnom zauchu.

Netreba ani poznamenávať, že aj recenzie bývajú na druhý deň pochvalné, už hádam len kvôli heroickej chrabrosti oboch udatných borcov. Treba uznať: máme ich zato radi.

Vždy po predstavení sa tvárime, akoby sa nič nedialo, veď naše dámy sú ešte stále zvodné a naši páni ešte stále, na znak úcty ku kráse, dvíhajú na pozdrav svoje prastaré klobúky a debilky.

Naše dôstojné a vznešené kroky však nakoniec vždy vedú domov, do spálne, do dusných nocí, kde sa vždy znova a znova ozýva to HVÍZDANIE.

II.

O pôvode hvízdania nevieme v podstate nič. Niektorí tvrdia, že ide o skučanie vetra v kopách lebiek, navŕšených dejinami na pustých pláňach za mestom. Našla sa aj istá sekta idealistov, ktorá tvrdila, že ide o zavýjanie vyhnaného kolektívneho svedomia. Iná sekta tvrdila, že je to hvízdanie samotného Stvoriteľa, toho času Diváka, značne znudeného fraškou, ktorú tu pred ním ľudské plemeno žije.

Fanatizmus týchto siekt sa zdal nevyčerpateľným. Ale len do chvíle, keď mestská rada vydala onú spásnu vyhlášku, podľa ktorej si každý reálne zmýšľajúci občan mohol, na dôkaz, že žiadne svedomie či Boh nejestvujú, popraviť ktoréhokoľvek idealistu.

Z uvedeného je iste dostatočne jasné, že idealistov jesto v našom meste málo. Nepokoj však nekončí.

Jedinou nádejou však ostáva naša skvelá Akadémia. S akým očakávaním hľadíme na našich skvelých učencov, mávajúcich vznešenou fakľou poznania na obranu všetkého ľudstva, podobne ako odvážni muži praveku odháňajúci od seba ozajstnou fakľou svorky divokých vlkov dovtedy, kým sa tieto šelmy nenasýtia tými, ktorým sa žiadna fakľa neušla.

Akým presvedčením znejú ich hlasy!

„Áno páni,“ volá podpredseda, vedec v stredných rokoch: „Áno páni, pre náš výskum je najdôležitejšie, aby sme preň položili pevné základy. Musíme teda vychádzať z princípu, že najskôr jestvovala idea hvízdania, a až potom hvízdanie ako také, vo svojej hmotnej podstate.“

„Kdeže páni,“ volá predseda, vznešený starec s bradou, pobúrený stanoviskom mladej generácie vedcov: „Tvrdenie kolegu je nezmysel a zavádza nás od jediných možných východísk. Áno páni, položme si najprv základy budúceho výskumu, lenže v zmysle pozície idey hvízdania platí pravý opak!“

Dôstojné plášte a stužky vlajú v prievane, vášnivé generačné spory otriasajú budovou Akadémie. Príčinlivá vláda organizuje lotériu – kto vyhrá, nebude už údajne hvízdanie počuť. Mená šťastných výhercov nikto nepozná, toto opatrenie však všetci chápeme, veď naša závisť by ľahko mohla prejsť v neorganizované násilie.

A hrôza z neorganizovaného násilia je v našom meste skoro taká veľká, ako strach z onoho záhadného hvízdania, nakoľko nemáme políciu, zrušenú vyhláškou mestskej rady po tom, čo sa dokázalo, že vyššie menovaná organizácia svojím priveľmi razantným vymáhaním úplatkov zvýšila mnohonásobne náklady na trestnú činnosť a nútila tak podsvetie k stále ďalším a ďalším zločinom.

Čo sú však všetky zločiny sveta proti tomu HVÍZDANIU, aké šťastné sú obete našich každodenných vrážd, ktoré sme v svojej láske raz navždy odvolali z tohoto slzavého údolia.

III.

Často sa ja a so mnou mnohí iní snažíme pochopiť, čo sa to vlastne deje, prečo nás prenasleduje ten hrozný zvuk. Naša myseľ začína v tom okamihu stvárať psie kusy, prestane fungovať úplne, nedokážeme vôbec nič racionálne sformulovať. Prepadajú nás zrazu podivné predstavy a spomienky.

Ja si napríklad v týchto okamihoch spomínam na svoju sestru Máriu a onen slávny okamih, keď sme sa dozvedeli tú šťastnú novinu – že práve ju vyžrebovali za nového čestného hosťa večere Úradu našej nesporne skvelej vlády.

Aká to bola česť pre našu rodinu!

Bol som ešte malý, sestra mala sedemnásť a obaja rodičia od nadšenia pobehovali po byte.

Ako sa len otec nafukoval pýchou, ku koľkým susedom odbiehala mama, aby sa mohla hrdo pochváliť touto poctou. Koľkože bolo len kriku v dome, keď sa pokúšali presvedčiť moju sestru, aby sa usmievala a tešila, veď je to vlastne úspech celej rodiny. Sestra si iba vážne balila veci do svojho nového kufra, aby už onedlho zišla na malé námestíčko, kde ju už čakal vládny mikrobus, určený čisto pre tieto účely a pokreslený pestrofarebnými obrázkami.

Sestra odišla na úsvite.

„Kedy sa vráti Maja?“ opýtal som sa ráno druhého dňa, keď už bolo jasné, že večera v Úrade vlády už musela dávno skončiť.

„Aká Maja,“ zlostne zagánil otec spoza stola.

„Hlúpe decko,“ povedala mama a nezdalo sa, že ktokoľvek z dospelých sa chystá so mnou strácať čas.

Plynuli mesiace, utekali roky a ja som si stále viac uvedomoval, že čestní účastníci večere Úradu vlády sú síce jeho čestnými účastníkmi, nie sú však spolustolovníkmi rozšafne si tykajúcimi s našimi skvelými vodcami a spoločne s nimi pojedajúci výborné menu, že v skutočnosti sú prepečeným, chutným menu – ONI. Naozaj potrební hostia.

Pocty mocných nebývajú vždy tým, ktorým sú preukazované, prospešné, no ako to SÚVISÍ SO ZÁHADNÝM ZVUKOM?

Nevieme, vieme len, že mnohým tento zvuk často znamená sprievod práve k takýmto a podobným spomienkam. Počas dusných, hlbokých nocí sa nám zdá, že práve ony majú k pochopeniu všetkého kľúčový význam.

Prehadzujem sa teda v posteli a stále znova vidím svoju sestru, mladú a krásnu v svojich sedemnástich rokoch, vidím ju ako kráča kamsi ďaleko, dolu našou dlhou ošarpanou uličkou, so svojím prvým a posledným kufrom v ruke.

Zatiaľ čo spomínam či snívam, zreteľne počujem, ako hvízdavý zvuk stále silnie.

Dole na ulici praskajú ďalšie pouličné lampy a jeden z našich dvoch komikov zúfalo vykrikuje zo sna v dome naproti.

Poviedka bola pôvodne publikovaná v roku 1995 v časopise Tvorba (Tvorba T – kultúrna revue 1/1995, vydavateľstvo Tranoscius)