Prsty v revolúcii

Bolo raz mesto, neviem sám
kedy a kde – no, padol tam
raz taký dážď, že navôkol
zbláznel, kto čo len namokol.
Zblázneli všetci, to sa vie;
len jeden ušiel záplave
a bláznovstvu, bo doma spal
až dovtedy, kým dážď sa lial

Peire Cardenal

I.

Stáli okolo studne a kričali: „Dúče!“ Prečo tak pokrikovali, mi nebolo príliš jasné. Že by počas tých dvoch týždňov, čo som nesledoval správy a dokončoval scenár, vypukol v socialistickom Československu fašizmus?

„Dúče!“ volal nosatý počerný chlapec zo studne na nádvorí Vysokej školy múzických umení v Bratislave roku 1989 a zástup mojich spolužiakov nadšene opakoval po ňom:

„Dúče, Dúče, Dúče!“ hromovo skandovali všetci spolu.

„Toto už zažívam tretíkrát,“ zaznel za mnou známy sípavý hlas, akoby sa to ozýval klasický filmový zloduch, ale bol to len pomenší tučný pán, plešatý pedagóg, považovaný vo všeobecnosti za komunistu a teda za postavu v prvom dejstve veľmi zápornú.

Postával za mojím chrbtom a sarkasticky si mädlil ruky. Práve do nich mal smerovať môj scenár, a tak ma stretnutie s ním uprostred tejto surrealistickej scény veľmi potešilo.

„Nemožno preberať prácu. Štrajkujeme,“ odpovedal mi napodiv pedagóg. To ma zmiatlo ešte viac: predstava štrajkujúceho komunistu za socializmu, navyše práve konvertovaného na fašizmus, mi pripadala značne rozporuplná.

„Dúče, Dúče!“ ozvali sa mi z boku dokonca aj hlasy obidvoch mojich spolužiačok dobového intelektuálneho vzhľadu, a to som sa už začínal cítiť paranoicky.

„Preboha, čo máte s Mussolinim?“ opýtal som sa zdesene jednej z nich, a ona iba pohoršene zdvihla obrvy a zaťukala si prstom na čelo.

„Tak prečo kričíte – Dúče?“ opýtal som sa alibisticky. Našťastie mi odpovedala:

„Kričíme – kľúče!“

„Preboha, načo sú vám kľúče.“

„Vyhlásili sme okupačný štrajk. Chceme kľúče od školy.“

„Ale veď sme na nádvorí a škola je otvorená,“ poznamenal som takmer previnilo, presvedčený, že mi už úplne vynecháva rozum.

„Provokatér!“ zvrieskla druhá spolužiačka. Jej slová chvalabohu zanikli v hlučnom skandovaní a ja si dodnes spomínam, že nejakou čudnou hrou môjho podvedomia či božím riadením som úplne jasne znova počul:

„Dúče, Dúče!“

„Ach áno, áno, myslíte kľúče,“ povedal som ale hrdinsky a na znak, že rozumiem, vytiahnem kľúče a zaštrngocem nimi nad hlavou. Toto gesto neostalo davom nepovšimnuté a všetci ako jeden muž taktiež vytiahli svoje kľúče a začali nimi štrngať nad hlavami.

V tom okamihu som už nechápal vôbec nič. Moja úloha debila v hlavnom stane kontrarevolúcie sa práve začínala.

pokračovanie

www.martinus.sk