Prológ k fiktívnemu príbehu z blízkej budúcnosti
(podľa skutočnej udalosti)
Bola to scéna ako zo špionážneho filmu. Stala sa niekedy okolo roku 2000.
Sadol si na lavičku, čo stála hneď vedľa mojej, a zapálil si cigaretu. Pozeral pred seba z terasy hradného parku, pod ktorým rachotilo mesto. Oproti modrej oblohe z neho bola vidieť len vrchná polovica veže korunovačného dómu uhorských kráľov, so zlatou korunou na vrchole, trblietavou v letnom slnku.
Už keď prichádzal som si všimol kto to je. Bol to starý pán generál, kedysi disident, toho času čerstvo vymenovaný riaditeľ tajnej služby.
Starý muž pozeral do priestoru, do jasnomodrej oblohy, fajčil a celého výrazu jeho tváre vyžarovalo zdesenie.
Pomyslel som si, a chcel som to aj nahlas povedať: „Veru pán generál, zdá sa, že je ťažké vedieť, čo my ostatní len tušíme.“
Ale mlčal som a určite to bolo múdre, lebo v ktovie akých zvodkách by moje meno figurovalo dodnes.
Pozeral pred seba, zhlboka dýchal modrý dym, a ja som vedel, že on to, čo my len tušíme naozaj vie – vie v akej krajine to vlastne žijeme.
Vidieť takto vydeseného riaditeľa spravodajskej služby, nebolo veľmi povzbudivé, no pre mňa veľmi dôležité. Odvtedy aj ja viem, kde žijem.
I.
Vždy ráno vkĺznem do obleku a ako vo sne vstupujem do metra. Náš príjemný bezpečný svet sa pokojne vinie okolo mňa. Je tichý, odhlučnený a hore, pri východe z metra, povieva čerstvý vánok. Je práve jeseň a červené listy zľahka poletujú zo stromov, občas zakrúžia vo víre. Obrovská sklenená budova stojí na konci aleje.
Svet ústi do veľkého zrkadla . Cestička medzi stromami v parku sa cez neho odráža do nekonečna, lebo sklo je dokonale lesklé.
Je tesne pred ôsmou, ľudské vedomie sa zobúdza. Sme nekonečný prúd čo kráča alejou, aj on sa zrkadlí na lesklom plášti budovy a všetci máme svojich dvojníkov, ktorí nám kráčajú naproti, aby sme sa v okamihu vstupu do budovy spojili a našli svoju jednotu. Naša práca začína.
Obchodovať so spravodlivosťou je poslanie, je výsadou, je oslobodením.
História našej burzy siaha do pradávna. Niektorí tvrdia ,že bola vždy, podobne ako mravný zákon, zakódovaný v najhlbšom podvedomí ľudstva. Spojenie mravnosti a burzy súdnych rozsudkov je predsa neoddeliteľné a je výdobytkom ľudskej civilizácie. Len človek veľmi nemravný by odmietal platiť za spravodlivosť.
Niektorí historici dokonca tvrdia, že vznikom našej inštitúcie sa oddelili temné modely ľudského správania, veď ako môže byť temné a zlé to, čo sa deje verejne? Ako môže byť zlé kupovanie zákona?
Kupovanie súdnych rozsudkov jestvovalo pravdaže od nepamäti, no ľudská nenávisť a obmedzenosť prenasledovali všetkých, ktorí sa tohto obchodu zúčastňovali. Naivná predstava sudcu ako najvyššieho Boha, predstava atavistických neurotických osobností, už našťastie pominula. A s ňou sa stratili aj oni, vytratili sa kamsi do najnižších priečok spoločnosti.
Zákon určovali vždy silní. Božie zákony vytvoril Boh a v jeho rukách bol odjakživa rozsudok aj trest. Svetské zákony sú preto odrazom toho prvého veľkého skutku na nebesiach. Aj svetské zákony tvoria mocní podľa svojej vôle a teda aj podľa svojich potrieb.
Prečo by sa teda rozsudok mal vynášať v prospech slabých? Mocní stvorili zákon, prečo by im teda nemal patriť aj rozsudok? Zriadenie našej burzy teda vytvorilo systém akým možno spoľahlivo vylúčiť omyl, ktorý sa dovtedy občas stával, že totiž spravodlivosť občas aj chránila slabých.
Pravda o ktorej sa stáročia iba šepkalo, politici ju popierali, no nakoniec vyšla na povrch, ako keď sa skončí karneval. Pestrú pretvárku nahradila šedivá podstata veci.
Skúmanie lukratívnosti rozsudku sa už nedeje v uzavretých kruhoch pripomínajúcich tajné spoločenstvá, či náboženské sekty – stalo sa verejným. Analytické oddelenia skúmajú možné výnosy, usilujú sa ich predpovedať a odporúčajú ich ako atraktívne, či menej atraktívne, alebo dokonca rizikové, veď nie každý rozsudok býva lukratívny.
Burza je pravdaže medzinárodná, investori anonymní. Spravodlivosť sa stáva hrou podobnou prozreteľnosti. Investícia do rozsudku jednou zo zúčastnených strán tiež nie je vylúčená, no tvrdenie, že je to tak vždy, experti jednoznačne popierajú. A my veríme, že takéto tvrdenia – a v niektorých štátoch to už aj je, budú aj u nás považované za trestný čin.
Výnosy jednotlivých rozsudkov určite väčšinou na diaľku kupujú bohatí, Naivná primitívna hašterivosť bedárov tak podporuje civilizovaný svet. Tak ako môže motýľ mávnutím krídiel spôsobiť búrku na druhej strane sveta, tak môžu spory v Afrike či Indii vystavať zámky a tvoriť dôchodky tým, ktorých inteligencia dokáže pochopiť systém a prepracovanú rafinovanosť tejto hry.
Koniec koncov, Boh sa len hrá, to on vytvoril javisko tohto predstavenia.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →