Spomienky na 29. august

29. augusta 1984 prechádzal Stanislav po predajni pyšno ako kohút, a keď sa unavil, zastavil sa pri baliacom pultíku a na protest proti zriadeniu si púšťal pásku so zakázaným spevákom Karlom Krylom. Počúval ho na veľkom Ingridinom rádiomagnetofóne s obrovskými reproduktormi, aj ten jej daroval vodič autobusu, ktorý ju zrazil.

Pravda, počúval ho iba cez slúchadlá, a aj to potichu, ale tu treba podotknúť, že keby ho sledovali a, napríklad, skokom od dverí by ho niekto prepadol a zadržal magnetofón s kazetou, možno by ho aj do prezidentskej prípravky, hneď vedľa Havla do cely dali.

O niekoľko rokov neskôr – v osemdesiatom ôsmom sa to síce Stanislavovi takmer podarí, no žiaľ bude vtedy opäť leto, za oknom stanice VB budú poletovať motýle a chlapík v civile, ktorému všetci zelenočervení poklonkujú, bude len melancholicky sledovať ich let.

„Tak nech to máme z krku. Aký máte vzťah k socializmu.“

„Ako všetci,“ odpovie Stanislav.

„To tam nepíšme. Napíšme radšej, že dobrý,“ povie melancholický muž a mávne rukou, takmer na konci tých starých čias, o ktorých vtedy ešte nikto netušil, že ich raz budeme nazývať zlatými. Odmávne tie staré zlaté časy, podobne ako výpravca, čo vypravuje starý pomalý vlak, do noci, odkiaľ sa už nikdy nevráti.

Teraz je ale ešte stále len august 1984., v Kremli sa už zomiera, starí generáli, čo bojovali s Nemcami tým spôsobom, že proti nim, začínajú padať jeden za druhým, podobne ako podomový obchodník či Stanislavova babička.

Jeden z nich – osemdesiatročný maršal Sovietskeho zväzu Dmitrij Ustinov sa práve chystá rečniť na Námestí SNP asi tristo metrov od Stanislavovej predajne, lebo je práve štyridsať rokov od Povstania.

Stanislav počúva svojho Kryla, má narazené čierne okuliare a cíti sa ako rezident CIA pre strednú Európu a priľahlé východné územia až po Ural.

Do predajne vchádza akási žena, diskutuje so šéfkou. Tá pozerá na Stanislava a nenápadne sa priplichtí k nemu s tým, že ženská chce kúpiť desať veľkých kníh Historické organy na Slovensku, čo predstavuje ich poldennú tržbu. Lenže oni ich nemajú, a tak Stanislavovi neostáva než bežať cez zadný dvor do predajne na Štúrovej ulici, vypísať zaťaženku, dobehnúť nazad a tváriť sa, že ich práve vytiahol zo skladu za predajňou.

Je pravé poludnie. Stanislav necháva Kryla Krylom a uteká. Beží popod Michalskú bránu, z okna kaviarne mu priateľsky pokynie Jožo Urban, jeho vrstovník a kolega z literárneho krúžku, ktorý stihol byť uznávaným básnikom už v osemnástke a frajersky to napáli autom do poľského kamióna už v tridsiatich štyroch.

Uteká letným dňom okolo Mini pipi grilu, kde chodia ktovieprečo len ženy, pojedajú kuracie špeciality a venujú sa tak akémusi atavistickému kanibalizmu. Uteká do predajne Akadémia, kde mu stará pani Gertrúda Šedovičová podáva obrovský balík s knihami, čo pripomína bombu, našťastie o terorizme v tých časoch u nás nikto ešte nepočul, a tak hádam okolo tribúny prebehne bez guľky v chrbte.

Je stále letnejšie. Stanislav vybehne z predajne. Beží okolo Mäsiarov, kde ktovieprečo len muži pojedajú prasiatka a aj oni sa tak venujú akejsi forme atavistického kanibalizmu.

Starý maršal Sovietskeho Zväzu Dmitrij Ustinov ovešaný vyznamenaniami a zároveň s ním aj slnko letného dňa ožiarujú námestie. A spoločne hlásajú mier.

Stanislav sa zúrivo prediera davom, lebo hrozí, že ženská v predajni si to s kúpou rozmyslí. Minie tribúnu, beží skratkou cez prepojené dvory a náhle zisťuje, že do maršalovho prejavu sa od polovice Obchodnej ozýva hudba z Ingridinej Toshiby a je to práve tá kazeta s Krylom, ktorú v nej potajomky mal.

Pani vedúca ju pravdepodobne spustila na upútanie pozornosti zákazníčky, ktorá už protestuje proti pridlhému hľadaniu kníh v sklade, a teraz sa obe zúfalo snažia podivný svetielkujúci prístroj z iného sveta vypnúť, lebo ten si tu práve vyspevuje provokatívnu pesničku o okupantoch, čo prišli na svojich zelených maringotkách. Oj, aká lapália, a celá bratislavská ŠTB sa určite chichúňa pod fúzy.

Gombíkov je však na prefíkanom západnom výrobku priveľa. Pani vedúca v hrôze obehne spievajúcu pohromu, s uľahčením objaví šnúru do zásuvky a jediným trhnutím ju s hlbokým pocitom úľavy vytrhne zo zásuvky. Žiaľ, pekelný vynález má aj baterky, a tak veselo huláka protištátnu pesničku ďalej.

„Azaňát ištenem, a to je čo,“ gáni vedúca na striebornú tvrdohlavú debnu. Ruky má výhražne v bok, ale ani to nepomáha. Pokrčí preto iba plecami, mávne rukou a nechá pána Kryla vyspevovať ďalej. Je skrátka lenivý august.

Stanislav vstupuje do predajne. Je zadýchaný od teplého sviežeho vzduchu. V predajni vládne uvoľnená veselá nálada. Inge, vedúca aj zákazníci, ktorí úspešne utiekli z námestia a teraz majú svoje červené zástavy pekne zrolované okolo tyčí a opreté o regály s knihami – všetci sa veľmi dobre bavia.

Je práve deň, čo dávno, dávno zanikol a neostal z neho ani prach a Karel Kryl práve prestal spievať o okupantoch a spieva o anjelovi, ktorého našiel na smetisku a ktorému odlomili krídla a pýta sa ho na svoju budúcnosť: