II.
Malá chvíľa vzdialenia prichádza pre mňa o pol jednej na obed. Je to len krátka cesta do rozľahlej prízemnej budovy na konci parku. Chvíľa jesenného vetra na tvári.
Dekolty dievčat v bielych blúzkach, dievčat ktoré obsluhujú stoly, odhaľujú ich prsia až takmer po bradavky a ich skláňanie sa pred nami odhaľuje vášeň. K tým, ktorí platia.
III.
Monitory v hale postupne zhasínajú. Je hodina pred súmrakom. Klesám dole výťahom s preskleným výhľadom na mesto čo začína na druhej strane parku, a vzápätí ním kráčam.
Je pol piatej a jesenný vietor je už chladný, červené poletujúce listy sú v červenom slnku omnoho vtieravejšie.
Kráčam cestičkou. Môžem sa občas obzrieť a vidieť ako sa moja postava na zrkadle zmenšuje, akoby stále viac zanikala, lebo ja práve odchádzam, vzďaľujem sa od svojej podstaty, ktorou je moje poslanie. Som malý a ešte menší. Môj odraz na sklenenom plášti zakrývajúcom budovu, v ktorej mocní kupujú rozsudky, postupne zaniká. Môj odraz na zrkadlovom plášti spravodlivosti už neexistuje.
Teraz sa môžem ponoriť do pôžitkov a rozkoší, ktoré prináša naša doba.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →