II.
Anna ostala v kuchyni pri osvetlenom stole a Alžbeta sa vytratila kamsi dozadu, cez priechodnú izbu do stodoly. Vedela, že ju nemá nasledovať, a tak iba húpala nohami, pozerala na kockovaný obrus a počúvala, ako tikajú nástenné hodiny.
Alžbeta sa vrátila asi o pol hodinu.
Vojaci a muž s baretkou zatiaľ mlčky fajčili na dvore.
Keď Alžbeta a Anna znova vyšli von, vojaci zašliapli cigarety, nastúpili do auta. Alžbeta a Anna si opäť sadli na zadné sedadlo. Auto sa pohlo a ešte chvíľu bolo vidieť, ako osvetľuje divé húštiny.
„Už sú preč?,“ zaúpel hlas zo stodoly.
„Da,“ odpovedal muž s baretkou po rusky.
Dvaja muži s puškami na pleci vystúpili z temnoty, odkiaľ po celú dobu sledovali situáciu.
„Čudestvo,“ povedal muž s baretkou po rusky, a chvíľu hľadal nejaké tie slová, aby mu muži s puškami rozumeli.
„Ja by skazal, što ich dvoch ja už zabil pered rokom na Ukrajine. Nu što. Jeden kak drugoj.“
III.
Auto znova prechádzalo lesom, v ktorom „pobehovali mládenci s lampášmi“. Anna si uvedomovala, že to by museli s tými lampášmi tak vysoko, úplne pod korunami stromov, skôr lietať, než pobehovať.
Svetiel bolo neskutočné množstvo, ako keď na dušičky svieti cintorín.
Trblietali sa v temnotách zo všetkých strán.
Vodič KdF-ky, Alžbeta, aj Anna mlčali, len druhý vojak, sudeťák povedal: „Příliš mnoho mrtvých. Neni se komu narodit.“
O chvíľu sa už auto so zaškrípaním vyškriabalo na pevnú hradskú a zvlnená cesta v pahorkatine začala medzi poliami a hájikmi rýchlo ubiehať.
Na kopci nad mestečkom auto zastalo.
„Aby nebyli řeči,“ povedal vojak.
Alžbeta chcela otvoriť dvere, no nedarilo sa jej to. Vojak vystúpil a otvoril im ich.
Vtedy si všimla, že jeho púzdro na pištoľ sa o ne obtrelo a príliš zľahka odskočilo nazad. Uvedomila si, že je prázdne.
„Zabudli ste si zbraň. To dnes nie je dobré,“ povedala potichu.
„Nám netřeba. My jsme již mrtvi,“ povedal vojak. Nastúpil do auta. Zabuchol dvere a auto s nezatemnenými svetlami zmizlo za zákrutou.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →