Išlo mi na päťdesiatku a náhle som si uvedomil, že pri lacnom pozemku by som na takú peknú menšiu vilku nad mestom mal aj ja. Pozemky už pravdaže neboli, až na jednu výnimku – malý pozemok, ktorý nikto nechcel, úplne na začiatku kopcov, presne tam, kde zatáča prvá ostrá serpentína a ďalej to už smeruje ako do neba.
Miesto, ktoré pre hluk nikto nechcel a mal som preto pocit, že je to miesto nenápadné, veď je celkom na kraji. Lenže omyl. Naopak – pôsobilo ako vstupná brána, moja skromná vilka pôsobila ako hlavná budova celej oblasti. Zdola sa zdalo, že všetko prevyšuje.
Skutočnosť, že niekto s čistým svedomím, len s trocha zodratými nohami, si postaví vilu, navyše všetkým ako naschvál na očiach, pôsobila poburujúco. Odvtedy mi už nedali ani cent. Úplatky osudu v poštárskej uniforme prestali a osud zahrmel svojím hromovým hlasom. A udalosti sa začali sypať:
Hlavnému prokurátorovi, čudáckemu starému mládencovi zomrela mama a kompromitujúce pikantné fotografie so slečnou Jojo úplne prestali účinkovať.
Slečna Jojo síce absolvovala aj ostatných členov bezpečnostného aparátu, no na spustenie lavíny stačil aj sám hlavný prokurátor.
Niečo sa začalo diať. Zrazu som začal roznášať práve tie ozajstné doporučené listy, ktorých sa dovtedy tak báli, tie pravé doporučené listy, z ktorých je jasné, že je zle, ruleta spravodlivosti sa roztáča a hoci nemôžu prehrať všetky čísla, ten, komu spravodlivosť náhle spadne do božsky pokojnej záhrady jeho vily, ten má skrátka smolu.
Nepomohlo ani vyhrážanie smrťou – povrávalo sa, že hlavný prokurátor aj tak túži len po tom, aby bol znovu s mamičkou, prípadne so svojou snúbenicou, ktorú kedysi mamička dohnala k úspešnej samovražde.
Aké nostalgické boli zrazu spomienky na jeho predchodcu, človeka bystrého umu a intelektu, ktorý pri nástupe do funkcie a po detailnom preštudovaní materiálov uznal, že kriminalita takého rozsahu nie je v takom malom štáte v skutočnosti možná, ide teda jednoznačne o jeho – teda prokurátorovu paranoidnú predstavu.
S akou vďačnosťou mysleli zrazu blahobytní občania našej krajiny na onoho muža, ktorý ešte toho istého dňa požiadal o invalidný dôchodok na najbližšej psychiatrii a vo verejnom vyhlásení v televízii vyhlásil, že ho svetské záležitosti už nezaujímajú, zaujíma ho už iba hra na bubnoch. Na bubnoch malých aj veľkých, ktoré si práve kúpil a prisahá, že sa ničoho iného už nedotkne.
Bubnovanie bubnov bývalého hlavného prokurátora dodnes znie za temných, ale i mesačných nocí po celom meste. Odráža sa od chodníkov a pouličných lámp, svietiacich aj rozbitých, slepých ako oči slepca, zahalených v tmách.
V lete preniká bubnovanie do nočných otvorených okien tak silno, až porcelánové súpravy nadskakujú, sny malomeštiakov sa náhle nachádzajú kdesi na železničných tratiach uprostred močiarov, a na všetkých sa náhle rúti búchajúci, vražedný vlak, lebo zúfalý malomeštiak sa ani vo svojom sne nedokáže pohnúť, nevie utiecť pred búchaním železných náprav o koľajnice. A temná masa sa rúti naňho.
Občas zo spánku vykríknu niečo ako:
„Zastavte, preboha, ten vlak, ide mu o spravodlivosť!“
Lenže, komu by už uprostred sna napadlo, že sú to všetko len ozveny bubnov šialeného či zbabelého, možno príliš prefíkaného bývalého hlavného prokurátora.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →