O dvoch prokurátoroch a poštárovi

Jeho nástupca je, žiaľ, úplný odľud. Túžba po spravodlivosti má vždy zvláštne, perverzné zdroje – vyrastá z temnôt podobne ako lotos z bahna.

Ruka, ktorá roztáča ruletu a hádže guličkou, je možno naozaj ruka božia, to On možno vytvoril aj tú brutálnu fatamorgánu muža, ktorého jedinou vášňou je spravodlivosť a jeho jedinými blízkymi duchovia.

No moja práca je určite skutočná. Každý deň preberiem doporučené listy a v horúčave aj mraze, v daždi aj prachu, kráčam do kopcov. Dali mi dokonca aj trúbku, na ktorú – akoby za starých čias, trúbim pred záhradnými bránkami, aby sa dotknutí nemohli vyhovárať na pokazené elektrické zvončeky.

Bohužiaľ, jediné, čo na trúbke viem, je len prostá melódia pionierskeho pochodu, ktorú som sa naučil ešte v detstve ako trubač medzi pioniermi.

Som už starý muž a vôbec nepripomínam archanjela Gabriela, tobôž nie melódiou, ktorú vytrubujem. Usilujem sa tváriť priateľsky.

Za slnečných dní kráčam hore serpentínami po takmer roztopenom asfalte, horúci vzduch sa mihotá a rozmazáva obrysy do neskutočna. Zrejme rozmazáva do neskutočna aj obrysy moje, lebo keď zaznie moja poštárska trúbka, je všade náhle ticho. Ani lístok sa nepohne a ako trúbim, akoby na mňa stále viac doliehala samota.

Našťastie problémy metafyzické nebývajú hlavnými problémami poštárov. Mojím hlavným problémom je to, že prepitné za súdne predvolanie ešte nikto nevynašiel, len psiská na mňa stále zákerne cvakajú zubami cez medzery medzi tyčkami v bránke, rovnako ako za starých zlatých čias.

Ako oáza bez vody, tak podobne vysychá novozbohatlícka štvrť bez pocitu beztrestnosti. Luxusné fasády víl zapadajú prachom a popolčekom, akoby chceli povedať: „Potichu, potichu, my tu vlastne ani nie sme.“

Blahobyt sa ukrýva hlboko za závesmi a v záhradách s kamennými múrmi, čo úplne pohltila zeleň, tieň a vlhko.

Len ja sám naďalej kráčam so svojou trúbkou a brašnou uprostred asfaltových serpentín, cítim ich hrôzu spoza záclon, keď sledujú, či prejdem alebo zastanem pred ich bránkou.

Cesta sa predo mnou točí ako had, stále vyššie až k nebesiam. Jedného dňa obviní Boh zo spáchania zločinu aj seba samého a ja za poslednou serpentínou, s predvolaním od pána hlavného prokurátora v mojej koženej poštárskej brašne, prekročím tú poslednú zákrutu hore, úplne hore nad mestom.