Dedoluško

Ako sa len zmenil okolitý svet, Dedoluško si to musel všimnúť aj vo svojej nebeskej posteli. Isto vidí a čuduje sa, že na mieste, kadiaľ sa tiahli industriálne rúry, v ktorých zlovestne bublali drahocenné chemické komodity komunizmu, stoja teraz obchody s pestrým sortimentom a kvalitným personálom. Na rohu ulice vyrástol LasVegasPark, bytovka s tristo bytmi, štyritisícpäťsto metrami štvorcovými a desaťtisíc metrami kubickými.

„Poď bývať do LasVegasParku, budeš bývať blízko parku,“ znie reklamný slogan na billboarde s usmiatym hranatým mladým mužom pred rovnako hranatou developerskou mohylou. Áno, budovu zasadili priamo do malomestskej idyly, ktorá dovtedy vládla pri brehoch jazera Pieskovec. Kedysi, keď sa v ňom človek kúpal, zdalo sa mu, že už je za mestom, no dnes sa zo všetkých strán týčia sklolaminátové monštrá a v nich tisícky metrov štorcových obytných a administratívnych plôch a tisícky metrov kubických klimatizovaných priestorov zapáchajúcich syntetickými materiálmi a tisíckami osôb uväznených v ich útrobách, inhalujúcich denne patogénnu klímu, hľadiacich zvysoka a zďaleka na drobnú a z tohto uhlu pohľadu takú nepodstatnú jazernú hladinu.

„Renáta je úžasná žena,“ povedala Karolovi mamička do telefónu, keď jej oznámil, že kúpili nový koberec a naložili ho do auta Zdenkovi, jej bratrancovi, ktorý má kľúče od bytu, a všetko je teda nachystané na zajtrajšiu akciu.

„A neodviezol vás? Mohol vás odviezť“ vyzvedala sa mamička.

„Nezmestili sme sa kvôli kobercu. A ideme sa aj tak ešte okúpať, pôjdeme večer vlakom,“ vysvetľoval Karol kráčajúc pár krokov za Renátou, ktorá už na pláži jazera hľadala vhodné voľné miesto. Trávnatý breh bol zaplnený dekami a ľuďmi, niektorí tu trávili celý deň, iní – tak ako oni s Renátou – prišli nachytať trochu bronzu aspoň po pracovnej dobe, áno, leto teraz vrcholí, dni sú najdlhšie, slnečné lúče najprudšie, musí si budúci rok o takomto čase vziať dovolenku.

„Teraz sa idete kúpať? Len pozor, aby voda nebola špinavá,“ zareagovala mama.

„Príde aj Dominik. Ešte sa toto leto nekúpal.“

„Len pozor, aby neochorel.“

„Prečo by ochorel?“

„A nie že sa tam niekde utopí ten malý.“

„Nie je malý, vie plávať lepšie než ja.“

„A aby sa nespálil na takom prudkom slnku.“

„Nespáli sa, slnko je už nízko. Nesmieš byť tak negatívne naladená,“ podučil mamičku Karol.

„Ja? Ty stále na niečo frfleš,“ nedala sa mama. „Ty si negatívne naladený. Ja by som to s tebou nevydržala. Renáta je zlatá žena. Rozumná, praktická. A že sa niekedy sťažuje na choroby? To predsa robíš aj ty.“

„Ja sa na choroby nikdy nesťažujem, som zdravý.“

„Ako to môžeš vedieť? Mal by si ísť na lekársku prehliadku. V tvojom veku a s tvojou váhou… Iste nejaké choroby máš. Cukrovku, vysoký tlak. A mysli pozitívne.“

„Myslím pozitívne, ty ma strašíš.“

„Ja? Myslím to s tebou dobre,“ nedala sa mama. „No nič, prídem v sobotu. Pomôžem vám aspoň upratať. Alebo zavolajte Zdenka. Mal by si mu niečo kúpiť za to, že je taký ochotný. Pozri sa do baru, či tam nie je nejaká fľaša. A dávaj na toho malého pozor. Ráno by si mal cvičiť, pozri, aký si tučný. Mysli pozitívne.“

pokračovanie  >>