Dedoluško

„Asi som to pohnojila, volala som susede zhora a dopadlo to veľmi zle, hm,“ priznala sa Renáta. „Bola na mňa hrozne nepríjemná,“

„Mne sa javila ako milá, až príliš submisívna,“ pokrútil Karol hlavou. „Odchádzala od nás priam v predklone.“

„Veď práve. Preto som ostala v šoku. Spomenula som to platenie za havárku, akože ideme pol na pol a vtedy na mňa vyskočila, že sme ju predsa volali my a že čo od nej chceme. A keď chcel jej manžel niečo povedať, normálne ho okríkla, nech je ticho. Zajačala naňho: Buď ticho, ja teraz niečo riešim, tak ma neruš!“

Renáta pitvorivo zmenila hlas, aby napodobnila pôvodne príjemnú a znenazdajky agresívnu pani.

„Nemala si nič spletať s tou havarijnou službou, radšej tých tridsať eur zaplatíme sami,“ napomenul ju Karol.

„Myslíš? Hm?“ zamyslela sa Renáta.

Skúšal ihneď volať susedovi aj susede, aby urovnal diplomatický konflikt, ale nik nebral telefón. Poslal obom esemesku, že ho mrzí nedorozumenie a že už je všetko vyriešené. O chvíľu mu pípla esemeska, ale bola od bývalej manželky Ireny, že sa Dominikovi chcelo spať, ale nakoniec sa teda vybral za nimi, keď to teda musí byť. A že potrebuje peniaze, je dvadsiateho tretieho a ešte jej tento mesiac nijaké neposlal.

„A nepríde náhodou Dominik aj so svojou mamičkou?“ podotkla Renáta sarkasticky. „Preboha…“ pokrútil Karol hlavou. „Idem si obliecť plavky.“

Zamieril do toaletných kabín cudne ukrytých v umakartovej unimobunke. Zatvoril sa v jednej z nich, úzkostlivo dával pozor, aby si vyzliekané odevy ani nitkou neobtrel o špinavú vlhkú gumovú dlážku. Keď bol prezlečený, stisol kľučku, aby unikol z páchnucich rozhorúčených priestorov. Dvere však držali ako pribité. Po chvíli pochopil, že ich ktosi zamkol zvonku.

„Haló,“ vyletelo z neho nesmelé slovíčko stiesnené záchodovou umakartovo-keramickou ozvenou. Zabúchal na dvere. Nijaká odozva. Tak, ako by to bol urobil Pierre Richard v nejakej svojej komédii, vyskočil Karol na záchodovú misu a pritiahol sa všetkou silou rúk k otvoru medzi dverami a strechou, ktorým do hajzlových útrob prenikali lúče denného svetla a spolu s nimi fragmenty kyslíka vzápätí pohlcované agresívnou toaletnou mikroklímou.

„Otvorte, haló, otvorte mi!“ volal cez škáru, ktorá ho spájala so svetom. Po chvíli sa zjavila hajzelbabka s kľúčikom v ruke.

„No jak ste sa sem dostal?“ hundrala malá zoschnutá tetka vo vyblednutej zástere, čo prišla vyslobodiť grófa Monte Christa z kúpaliskových toaliet.

„Ďakujem,“ zalapal po dychu a prižmúril oči pred náporom prudkého podvečerného slnka. Na neďalekom ihrisku búšili do lopty mladí búchači plní testosterónu, ich opálené a potetované údy kmitali hore-dolu v horúcom vzduchu, z hrdiel vychádzali animálne pokriky afrodiziakálne mámiace ženské obecenstvo. Možno si podaktorí z nich aj všimli, čo sa stalo a smiali sa na príhode trápneho ujka, čo ho vymkli na záchode, dvaja či traja mali zrazu malé modré hlavičky zlepené celkom pri sebe, fŕkali z nich flusance okamžite vstrebané v horúcom piesku a spolu s nimi adolescentný híkavý rehot.