Karol pochopil, že už je zasa v normálnom svete a uplynulých päť minút jednoducho nechá za sebou ako malú čiernu dierku života.
„Tu máš tú tvoju kofolu,“ ozvalo sa za ním a kvapky kofoly s prsknutím dopadli na jeho chrbát a na horúci trávnik. Karol reflexne uhol, otočil sa a urobil pár krokov k nepríčetnej alkoholičke.
„Idem na vás zavolať políciu!“ zakričal.
„Vypadni, kokot!“ postavila sa žena, mocnými rukami uchopila stoličku, na ktorej dovtedy sedela a zakrútila ňou vo vzduchu. „Mám ti hodiť túto stoličku po hlave, chuj zasratý? Skap!“
Karol sa otočil a zhlboka sa nadýchol.
„Nevolajte políciu,“ ovanul ho zblízka páchnuci hlas panej s oranžovými vlasmi, ktorá prežúvala parenicu, kúsky syra jej v slnečných lúčoch zasvietili medzi riedkymi zubami. „Ona za to nemôže, je alkoholička. Každú chvíľu sa po niekom oháňa stoličkou. Ona je taká. My ju máme celkom radi. Ľudia ju majú radi. Nám je tu dobre. Nemáme radi ľudí, čo sa na niečo podchvíľou sťažujú.“
Pani musela byť slovenčinárka, keď povedala „podchvíľou“. Ani zamak o tom nezapochyboval, navidomoči to bolo jasné, snažil sa negániť, tobôž, aby niečo utrúsil. Vrátil sa k rodine, ktorej stručne a bez emócie vysvetlil, prečo nepriniesol kofolu, prečo bol dlho na záchode a prečo je vlastne na svete.
Vošli s Dominikom do vody. Plávali na druhý breh a potom zasa naspäť, k deke s Renátou, k hajzlom s hajzelbabou, k bufetu s vedúcou v delíriu, k mládencom búšiacim do lopty. Napokon aj na druhom brehu, na ktorom si chvíľu oddýchli, aj tam boli záchody, bufety, hajzbelbaby a bufetárky a dôchodcovia a dôchodkyne, opálené i biele postavy s vyťahanými ceckami a zjazvenými ovisnutými bruchami a mládenci búšiaci do lopty, plesk-plesk, ozývalo sa odvšadiaľ a všade naokolo tie laminátové metre štvorcové a metre kubické a v nich tie tisícky ľudkov. A klop-klop, aby sme nezabudli. Nad celým svetom čosi klopká.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →