Dedoluško

„Ale tu sa platí, neviete čítať?“ vyrušila ho babka osloboditeľka z úvah ukazujúc vráskavým pazúrikom na otrhaný papier s nápisom „0,20 e“ prilepený na umakartovom objekte. Sedela pred ním na stoličke celé dni, počúvala zvuky života rozliehajúce sa v porcelánových misách, rátala ošťaté mince a prideľovala zvitky toaletného papiera, sedemdesiat centimetrov na osobu, deťom len štyridsať, beztak sa poriadne neutrú, to máme sedemsto centimetrov štvorcových dospelí, štyristo deti, to je nula celá nula sedem, resp. nula štyri metrov štvorcových. „No prosím, mám to zrátané za zlomok sekundy a ešte sa vy mňa pýtate, že či viem čítať, milá pani? Vari vám to naše tetušky z pošty nepovedali, že som čítal už ako dvojročný? Že som bol génius? A bol by som ním dodnes, nebyť… Nebyť čoho vlastne?“

„Kokos, kokos, pičiiii,“ zaznelo zasa z ihriska. „Plesk-plesk.“

Ale možno to bolo, že život perefektne fičíiiiii.

„Nemám drobné, rozmením si a prídem zaplatiť,“ povedal stroho.

Synček Dominik s rozospatými očkami už sedel na deke, pomaly a malátne sa vyzliekal. Karol ho bodro pozdravil.

„Keď vám poviem, čo sa mi stalo…“ usmial sa na svoju rodinku či čo to má, čo sa to vlastne usiluje stvoriť všetkými silami rozvedeného muža. „Zamkli ma na záchode.“

„Zdalo sa nám, že nejako nechodíš, že si nejako dlho preč,“ povedala Renáta. „Myslela som si, že zas niekomu telefonuješ.“

„Počkajte, donesiem kofolu,“ zamával Karol peňaženkou a bežal naspäť k výčapu a k záchodom.

„Kofolu? Takú šťanku nepi, daj si borovičku,“ knísal sa za výčapom prešedivený bývalý hipík v umastenom bielom plášti.

„Predsa len by som radšej kofolu.“

„Za kofolu nebudeš platiť,“ mávol rukou hipík a poškriabal sa v riedkych škutách, na ktoré kedysi balil spolužiačky. „To zbierajú v hajzloch a dávajú do sudov.“

„Ďakujem, ale zaplatím. Potrebujem si rozmeniť…“ povedal Karol, hoci si vzápätí uvedomil, že sa každou ďalšou vyslovenou informáciou dopúšťa veľkej chyby. „Potrebujem drobné na záchod.“

„Čože? Za hajzel predsa nebudeš platiť,“ rozohňoval sa hipík mávajúc olepeným pollitrákom v ruke. „Šťať sa v tejto posratej republike môže zadarmo.“

„Píšu, že dvadsať centov, tak zaplatím. Nemám s tým problém.“

„Počkaj, si kamoš, vybavím ti to.“

„Netreba, netreba!“ snažil sa Karol zastaviť výčapníka, ale hipík už aj vybiehal pred svoje bufetové kráľovstvo a volal na zoschnutú strážkyňu veľkých a malých potrieb:

„Toto je kamarát, má to akože zadarmo, akože!“

„Zadarmo? Akože zadarmo?“ vypleštila záchodová socha slobody oči mnohonásobne nazväčšované dioptriami.

„Zaplatím to hneď, len rozmením,“ prekrikoval Karol prehlušiť výčapníka a netrpezlivo pozbieral z ulepeného pultu mince, ktoré ostali z päťeurovky. V tej chvíli rovno pri ňom zatrúbil mohutný hlas pripomínajúci lodnú sirénu: