Spod podpalubia bufetového stolíka sa vynorila tučná strapatá šedivá žena s fialovým nosom, ktorú dovtedy neregistroval, a zlovestne zažmurkala na Karola.
„Zaplatím, veď som povedal,“ bránil sa Karol.
„Iní móžu platiť a ty sceš šťať a srať zadarmo?“
„Ale veď to váš muž mi ponúkal…“ ukazoval Karola na hipíka, ktorý sa preventívne stratil v bufetovom zákulisí.
„Aký môj muž? Tento chuj má byť môj muž?“
„No tak váš kolega…“
„Ty kokot jeden vyjebaný, ty nemáš pojebaných dvadsať centov na hajzel? Doma žereš kaviár a tutok babke nedáš dvadsať centov?“
„Tu je dvadsať centov, platím!“ položil Karol ostentatívne rozhorúčenú mincu na dno dekla lepenkovej škatule, ktoré slúžilo ako pokladnica a raj baktérií zároveň.
„Tituly máš pred menom, za menom a nemáš dvadsať centov?“ pokračovala pani, ako sa vzápätí dovtípil, zodpovedná vedúca bufetových štyroch metrov štvorcových.
„Žiadne tituly nemám,“ Karol ani nevedel, či to povedal, alebo si to len myslel. Ale bola to pravda. DrČT. Doktor čítania titulkov. DrPMKNC. Doktor premieňania metrov kubických na centimetre. Centimetrus falus doktorus.
„Inženýr zasratý,“ pokračovala v monológu žena, až kým do Karola nevošla zlosť celkom taká, ako keď minule ráno na schodoch stretol chlapíka s hajzlákmi. Cítil ako mu pulzuje krv v celom tele, zlostne položil pohár s načapovanou kofolou na pult, až sa z nej polovica vyliala.
„Čo mi nadávaš, čo mi tykáš? Čo si to vôbec dovoľuješ? Prestaň hulákať, otravuješ tu všetkým život, babizňa mizerná!“ zvrieskol a poobzeral sa okolo, no kúpalisko stoicky ignorovalo dramatický spor, lopta uskakovala pod silovými impulzmi úderov, ktoré jej uštedrovali údy mladých mužov, na lavičkách vôkol sa ako vrabce šuchorili starnúce a hnednúce postavy, tetky s vyťahanými ceckami, ujkovia s ovisnutými pupkami kde-tu zjazvenými po operáciách žlčníka, posedkávali, hľadeli do slniečka alebo na lesklú čeriacu sa hladinu vody.
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →