Dedoluško

Mamičkin byt ich privítal prázdny, ešte rozhorúčený od večerného slnka, ktoré sa doň teraz v lete opieralo v plnej sile. V predsieni stáli zvinuté kotúče kobercov, ktoré tu zanechal Zdenko. Karol mu zavolal, aby sa mu poďakoval za prevoz.

„To nestojí za reč. Ale mali by ste všetko riadne poprikrývať, lebo oknári hrozne prášia, poznám to z vlastnej skúsenosti,“ presviedčal ho Zdenko, sedemdesiatročný vitálny starý mládenec, ktorého jedinými starosťami boli starosti iných.

„Prikryjeme to…“ odvetil Karol neisto.

„Nemám vám prísť pomôcť?“ navrhol Zdenko veselo.

„Teraz?“ zľakol sa Karol.

„Môžem aj teraz…“ potešil sa Zdenko.

„Urobíme to ráno,“ šepkala nahlas Renáta.

„Urobíme to ráno,“ opakoval po nej Karol a považoval to za signál, že s ním chce Renáta pobudnúť ako žena s mužom povedzme aj na starodávnych posteliach v Dedoluškovej a babičkinej spálni.

„Tak prídem ráno,“ navrhol Zdenko.
„Nie, nie, netreba, my zavoláme…“ zrušil ho Karol najtaktnejšie ako vedel.

„Už som z toho tepla unavená…“ vzdychala Renáta. Naozaj si ľahla si do babičkinej niekdajšej postele, možno aj pred ňou, pred jej zrakom, ožijú postavičky na skriňových dverách, ujčekovia, pajčekovia, čo sa rozprávajú a z cigaretky si poťahujú a spriadajú plánu, ako a kam ukryť prsteňo pánovi Semtamťukovi.

Karol sa išiel pozrieť na teplomer visiaci na vonkajšom okennom ráme v kuchyni. Dedoluško ho sem neumiestnil náhodou – bral do úvahy fakt, že kuchyňa je orientovaná na severozápad a teda sem svieti slnko len málokedy, v zime vôbec, od jari do jesene až po šiestej večer, teda slnečné lúče neskresľujú údaj o teplote.

„Koľko je stupňov?“ volala naňho Renáta.

„Tridsať dva,“ zahlásil Kajoluško. Ale vzápätí si uvedomil, že môžu byť od slnka rozhorúčené múry tehlového činžiaku, takže údaj nie je celkom korektný.

Nad posteľami visela manželská fotografia babičky a Dedoluška. Z bytu nad nimi sa ozývalo slabé rytmické klopkanie, Karolovi najskôr zvuk pripadal známy z bytu v Bratislave, až po chvíli si uvedomil, že vlastne nie je doma a že je nanajvýš čudné, ak sem záhadný zvuk docestoval spolu s ním. Znel mechanicky, duto, akoby nikto nič ani len nepribíjal, iba dával pofidérnym periodickým buchotom najavo svoju existenciu.

„Nepočuješ to?“ zašepkal.

„Nie,“ krútila hlavou Renáta. „Som unavená z toho slnka.“

„Človek predsa počuje, aj keď je unavený.“

„Ja nie.“

„Ako si mám vysvetliť tie konflikty s ľuďmi, čo sa mi dejú?“ uvažoval nahlas ležiac ako Dedoluško, keď ešte žil. Cítil sa rovnako unavený a starý ako on, keď už mal osemdesiatsedem a srdiečko mu slabučko bilo a on rýchlo a plytko dýchal a díval sa do toho stropu, až kým nezavrel oči a nepremiestnil sa s rádiovkou na hlave do priestoru obsahujúceho minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, do večnosti, kde sa vie všetko naraz. A kde sa aj deje všetko naraz.

„Myslíš, že je to odkedy nepijem?“ domŕzal Karol do zaspávajúcej Renáty.

„Nemal by si byť taký negatívny. Potom priťahuješ tie tiene. Mysli pozitívne,“ poradila mu Renáta.

„Ale čo to je myslieť pozitívne?“ povedal Karol a odpovedal mu Renátin rytmický dych.

Možno ešte ani nebola celkom tma, ako sme už hovorili, v období najdlhších dní v roku sa stmieva len na chvíľu.

Karol sa prehadzoval na posteli s mobilom v ruke, klopkanie ho zobudilo zakaždým, keď zaspával. Vo Veľkej Británii už dohlasovali o brexite, večerné odhady veštili tesné víťazstvo tábora remain.

Kajoluško hľadel do stropu z tej istej postele, z ktorej na ten istý plafón platonicky a plafonicky hľadieval Dedoluško.

Úryvok z pripravovaného románu Máriusa Kopcsaya Dedoluško

<<  na začiatok