O dvoch prokurátoroch a poštárovi

Príbeh o dvoch prokurátoroch, o priateľskom poštárovi a osudovom obsahu jeho služobnej brašny

Boli to úplne zvery a treba povedať, že kompletne všetci. Vybrali si najlepšie slnečné miesto v kopcoch nad mestom, svahy, kde po stáročia dozrievalo hrozno. Ticho a slnko, neskôr poprašok snehu a stále to nekonečné ticho, rozprestreté nad vzdialeným, akoby podvedomým hlukom rušného mesta, tam dole.

Pud víťazného živočícha neomylne smeruje k tomu, o čom je presvedčený, že je pre neho to najlepšie – v tomto prípade strmé kopce, lebo víťazný živočích v zločineckých národoch je víťazným zločincom.

Usadené a pozitívne národy si naopak najviac cenia miesta dole v údoliach a luxusné domy, paláce, vily, vznikajú práve tam. Bedári obsadzujú okolité vŕšky, vietor a v zime ľad, nezjazdné strmé kĺzačky namiesto ciest. Čím vyššie k nebesiam, tým viac biedy.

Kriminálne národy ale vnímajú exkluzivitu miesta presne opačne, ich potentáti túžia byť v bezpečí. Pred zákonom, pred svedomím. Akoby verili, že ruka zákona nedosiahne na strmé vŕšky. Svoje zločiny musia odôvodňovať svojou nadradenosťou, okradnutí a biedni sa musia javiť ako malí a bezvýznamní.

Slnko uprené do terás, modrá obloha nad hlavou a očakávanie nových a nových dobrých správ, lebo tie predsa prináležia víťazom.

Čo môže mať s dobrými správami spoločné poštár, mi nikdy nebolo jasné, no keď som do tejto štvrte ako poštár nastúpil, ona sama bola pre mňa dobrou správou, lebo štvrť práve teraz vznikala a s ňou vznikal aj nový poštový okrsok. To bola veru pridobrá správa a mňa obliekla do novej poštárskej uniformy a všetko krásne sa práve začínalo. Moja uniforma bola modrá presne ako to hlboké modré nebo nad vŕškami.

Šťastie plodí šťastie. Dobre naladení a blahobytní poštári priťahujú dobré správy. Možno sa zhmotňujú v ich podvedomí, keď kráčajú do kopcov, spokojní, že ich pravidelná mzda uchráni pred zimovaním pri teplovodnom potrubí, pred obuškami policajtov otrávených a nahnevaných už len tou skutočnosťou, že bezdomovcov ešte stále nemožno jednoducho zastreliť.

Človek podvedome praje všetko dobré tým, vďaka ktorým je ako-tak nažive. Mám podozrenie, že tie najlepšie správy som vlastne ani nikdy nepreberal na pošte. Vznikali spontánnym zjavením v mojej poštárskej taške.

Viem, že väčšinu mojich majiteľov luxusných víl vždy príšerne mrazilo, keď ma uvideli, videl som to hrôzostrašné zblednutie a sinavosť na ich nahladko oholených tvárach. Na holých lebkách a býčích šijach sa perlil pot. Psiská, cítiace ohrozenie a napätie svojich pánov, cerili zuby a zúrivo sa mi vrhali v ústrety a ich zuby bezmocne cvakali pomedzi tyčky v plote.

Môj príchod vzbudzoval v tých mužoch strašidelnú predstavu, že všetko sa prevalilo, spravodlivosť sa prebudila a povoláva ich na zodpovednosť. A akou dobrou správou bola vzápätí tá skutočnosť, že prinášam len pohľadnicu od dávno zabudnutých chudobných príbuzných, z ktovie ktorej strany, hlavne, že to nebolo predvolanie na súd či políciu. Všetko bolo náhle dobré. Medový šťastný úsmev na ich brutálnych, prípadne prejemnene perverzných tvárach bol zrazu očarujúci ako sen.

Predstava, že korupciou možno ovplyvniť nielen štátny aparát, ale aj osud, a nejakým záhadným spôsobom je s ním prepojený aj poštár, začala vstupovať do ich racionálnych, inak vždy neomylne kalkulujúcich hláv.

Poštár, ktorý najprv pôsobí ako démon spravodlivosti, no potom sa zmení na láskavého tvora prinášajúceho, napríklad, čestný diplom od predsedníctva Krúžku šikovných železničných modelárov, ktorého bol menovaný členom pred dvadsiatimi rokmi, bez toho, aby sa na to ešte pamätal, takýto poštár prinášal vlastne katarziu, očistu na úrovni antickej drámy. A kto by zaváhal odmeniť ho láskavou finančnou pozornosťou?

Také a iné poštové artefakty rodila moja poštárska brašna a moje finančné konto príjemne narastalo. Už to nebolo o radosti o zaplatených poplatkoch a horúcom čaji pri takmer rovnako horúcom radiátore. Začalo to byť o postupne rastúcom blahobyte.

Vily stále pribúdali, stavebné pozemky nakoniec prekročili aj chrbty hôr národnej prírodnej rezervácie, nakoniec bolo všade plno.

Víťazi plodili svoje dietky, a ak by aj ich dietky splodili dietky, ich výzor by už bol iný – hoci sa ich starí rodičia nápadne podobajú na prasce, oni by úspešne degenerovali až na úroveň návštevníkov malomeštiackych divadiel, predstierajúcich svojim divákom vtipnosť, hĺbku a inteligenciu tak zúfalo, že len ozajstný amorálny zvrhlík by mal to srdce tvrdiť opak.

Žiaľ, všetko sa zvrtlo niekde v polovici tohto nádejného zlatého veku našej vlasti. A na nešťastie som to spôsobil ja, poštár z vôle božej, nenápadný vo svojej nebovomodrej uniforme.