Prsty v revolúcii

II.

Zlé znamenia, na ktoré by starovekí Rimania určite reagovali vyhlásením všeobecného poplachu, prichádzali už začiatkom jesene. Týkalo sa to starých mestských trolejbusov – starobylých, verných , hrdzavých kredencov, čo odjakživa (mal som vtedy dvadsaťpäť rokov) krúžili mestom.

Že by sa tieto spoľahlivé dopravné prostriedky začali z ničoho nič plašiť, nenapadlo určite nikoho. Nijako inak sa to ale nazvať nedalo: veľké plechové škatule, pravdepodobne tak ďaleko za svojou životnosťou, že si to ich, asi ešte predvojnoví projektanti nevedeli ani predstaviť, začali stvárať nepredvídateľné kúsky:

Nejaké cvaknutie a prudká, nekontrolovateľná akcelerácia pri najmenšom dotyku pedála a vzápätí intenzívne brzdenie nejakého bezpečnostného zariadenia či zúfalého vodiča. A potom odznova – dvanásťtonová potvora predvádza tigrie skoky veľmi pripomínajúce rodeo.

A dotýkalo sa to nás všetkých, dokonca viac ako poctivá práca, lebo v tom čase jazdili mestskou dopravou všetky vrstvy: Páni v oblekoch vyrábaných až v troch farbách, dámy v mrkváčoch a kudrlinkatých trvalých v štýle Marika Gombitová vpredu, školská mlaď vo vetrovkovitých kabátoch v strede, zvyšok s cigánmi vzadu.

Podnikatelia v tom čase sedeli v base, autá mali iba niektorí vysokokvalifikovaní robotníci, riaditelia, mäsiari, zeloovocári a takí tí veselí páni, čo v spoločnosti radi rozprávali vtipy o komunistoch a v kaviarni si vždy vyžiadali od čašníka opečiatkovaný bloček.

Apokalyptické obrazy dokonalého nového premiešania vrstiev, podobne ako loptičiek s číslami v osudí športky, morili ulice nášho mesta. Tí vzadu z hlučným rachotom padali na tých vpredu a kompletná vzorka spoločnosti nadávala. Niektorí asociáli dokonca nadávali aj na socializmus a vzbudzovali tak všeobecné pohoršenie. Mňa za to raz dokonca takmer zbili.

Osobne som sa tohto zlosovania zúčastnil až dvakrát. Pri tom prvom ma šťastena ešte neopustila, lebo rodeo ma zastihlo sediaceho na sedadle, v ktorom sa mi podarilo zo všetkých síl udržať. Na druhý raz to už bolo postojačky, čo odniesol hlavne kočík s dieťatkom hneď vedľa, a môj módny vetrovkovitý kabát, vyrábaný až v dvoch verziách.

Neostalo mi teda nič iné, než počas celej kontrarevolúcie používať malebný čierny kabát po predkoch z rokov štyridsiatych a veľmi pripomínajúci kabáty ľudových milícii z roku 1948.

Táto skutočnosť ma, spolu s mojou šiltovou čapicou a pozliepanými okuliarmi s dvoma odlišnými druhmi ramienok – aj to bol dôsledok vyššie uvedenej nehody – urobila obľúbeným symbolom revolučného odhodlania a biedy v mnohých zahraničných masmédiách.

Najmalebnejší obrázok mojej maličkosti vyšiel údajne na prvej stránke novín The New York Times: Dramatická, expresívna fotografia mladého muža v starodávnom zimníku s filmárskym statívom na pleci, v šerom podbrání stredovekej Académie Istropolitány, pôvodnom vstupe do románskej Bratislavy z dvanásteho storočia.

Stoštrnásťkilový, takmer meter deväťdesiat vysoký Nosferatu, zahľadený do svetla, bojujúci za svetlé zajtrajšky svojej vlasti a pod tým veľký nápis: „Revolúcia v Československu. Havel prezident“.

Vzhľadom k zahraničnopolitickej vzdelanosti národa amerického možno z určitosťou tvrdiť, že väčšina prostých Američanov dodnes verí, že československým prezidentom som ja.