Prsty v revolúcii

III.

Iné znamenie nastávajúcich čias prišlo už v lete 1989. Nepríjemné, dusné leto z hustými oblakmi neprinieslo nijaké uvoľnenie. Ani výlety do kopcov nedokázali rozohnať podivnú strnulosť.

Rozochvené impresionistické obrazy poludňajšieho lesa nedokázali spôsobiť radosť. Čudná nervózna ľahostajnosť ku všetkému krásnemu a – pravda patrične gýčovitému. Napätie, podobne ako oblaky, zahalilo krajinu.

Neznesiteľné, depresívne účinky všetkého krásneho vrcholili. Aj dievčina, rozhodnutá komunikovať so mnou uprostred lesa, počerná a drobná, vzhľadom k horúčavám polonahá, iba zvyšovala moju nervozitu.

Pálčivá túžba po láske a trpkosť z nevyužitej príležitosti prišla až na druhý deň. Nejasne som tušil, že ju poznám už dávno, no rozhovor viazol. Mierne uvoľnenie nastalo až večer:

Na konci nepretržitej klenby dusných oblakov práve zasvietilo slnko – podivný svetelný efekt, aký nikdy pred tým ani potom nenastal, zalial krajinu a vymazal všetky farby okrem jednej.

Akoby sa na všetko vylialo obrovité vedro so zlatom: na stromy aj kvety, kopce na obzore, ale aj na dievča a na mňa. Pôsobili sme ako také živé sochy natreté zlatou farbou v ruskom cirkuse a prekvapene pozerali jeden na druhého.

„Akoby sa vyliala krv,“ hovorievali starí ľudia o istom západe slnka, niekoľko dní pred začiatkom druhej svetovej vojny a tento západ mi práve tieto slová pripomenul.

Cesta, ktorá sa mala už o niekoľko mesiacov začať, mala byť teda cestou „zlatého západu,“ cestou do Midasovho kráľovstva zúfalcov, usilujúcich sa presvedčiť seba aj okolitý svet o svojom bohatstve a šťastí.

Pozerali sme jeden na druhého, prekvapení nad našim kovovo sošným výrazom, ale proroctvo, ktoré sa práve rozlievalo všade naokolo, nás malo skôr desiť:

Čas bohatstva a zomierania. Čas zdegenerovaných príšer, zrodených z vypočítavej lásky, lebo v kapitalizme nie je miesta na lásku so spontánnym plodením detí.

V to leto som sa na tie miesta vrátil ešte niekoľkokrát, no dievča tam nebolo.