Prsty v revolúcii

V.

Kurdský revolucionár M. K. v čiernej baretke s ešte donedávna s červenou hviezdou prišpendlenou na nej, teraz už odopnutou, avšak s jasným svetlým odtlačkom na mieste, kde pred tým bola, začudovane krútil hlavou. Dole pod terasami internátu svietilo mesto. Vôbec to nevyzeralo, že by sa v ňom niečo dôležité dialo.

Uprostred miestnosti, na zemi, stála jednoplatnička s bublajúcim hrncom. On – akoby ešte v pradávnych časoch sedel vedľa nej, so skríženými nohami taktiež na zemi. Uprený pohľad sledoval práve dovárané kura a jeho múdre slová plynuli do ticha:

„Oni mala tanky a mnoho gulomet. Kolko tanky a gulomet mate vy?“

„Hm,“ povedal som ja: „Žiaden tank, žiaden gulomet.“

„A bomba? Vy mala aspoň jedna bomba?“ opýtal sa neveriaco kurdský revolucionár.

„Nemala bomba,“ odpovedal som ja, lebo mi od hrôzy vypovedávala gramatika.

„No tak vás všetkych postrielat. A ak nepostrielat, tak iba preto, že to zorganizovali oni.“

„Dúfajme,“ povedal som na to ja. Predstava, že všetko organizujú ONI, ma naplnila hrejivým pocitom pokoja:

„Ach, keby to tak bolo a nič zlé sa nestalo! Keby to všetko bola len stará známa hra na zmeny názvov úradov, ktorú aj tak nikto, okrem mladých študentov, neberie vážne. Kto by už u nás predsa strieľal zo samopalu inam než do terča, o ktorom je predsa známe, že streľbu neopätuje.“