Prsty v revolúcii

IV.

„Týmto chlapci, tak týmto ich dostaneme,“ vyhlásil v onom slávnom novembrovom dni vysoký študent Matúš K. s hrdinským pátosom na perách a ukázal všetkým červeno čiernu VHS videokameru, veľkú asi ako štvrťkilové balenie kávy.

Prevratná technika západnej výroby mala teda zvečniť dejiny, no ako sa zdalo, schyľovalo sa k prvému konfliktu: Osem dokumentaristov a jeden scenárista žiadostivo pozeralo na vynález, ktorý nám mal umožniť vstup do boja za svetlé zajtrajšky, či už reformne socialistické, či vlastne aké.

Lenže, kameru mohol obsluhovať iba jeden. Zvyšným ôsmim neostávalo iné, než sa tváriť dôležito. Nakrúcanie sa malo začať v utorok 21. 11. 1989 a veru, bojové nadšenie silnelo až po východ z školy.

„Oj chlapci, bežte napred,“ povedal najodhodlanejší z nás : „Ja si ešte musím niečo vybaviť.“

Počet rohov a križovatiek od budovy školy po Gottwaldovo námestie preosial počet hrdinov na troch. Bol som medzi nimi aj ja, ale sľubujem, že mená tých šikovnejších, čo sa vyparili včas, nevyzradím, pokiaľ budem živý, lebo takým chcem byť ešte dlho.

Na veľkom námestí pred úradom vlády, pod obrovitou sochou Klementa Gottwalda, postávali malé hlúčiky ľudí. Ten najväčší pozostával z piatich dopravných policajtov s hlavami vsunutými hlboko medzi plecia.

Istotne sa aj oni rozhodli prispieť k hladkému chodu dejín chrabrým riadením dopravy, a ani im nebolo príliš do spevu.

Pohľad na vyššie spomenutú ozbrojenú moc Československej socialistickej republiky preosial našu skupinu na dvoch.

Námestie bolo ešte takmer prázdne. Socha Klementa Gottwalda, spolu s dvoma ďalšími mohutnými spolubojovníkmi, počtom voči nám takmer v prevahe, akoby posmešne gánila na zúčastnených.

A potom sa to stalo: Zástupy štrnásť až šestnásťročných gymnazistov vchádzali na námestie – dvojstupy, zväčša chlapcov a dievčat držiacich sa za ruku, pripomínajúcich popravu Fadejevovej Mladej gardy, kráčali rozochvene vpred.

Pláň sa zaľudnila deťmi a nikto nevedel, čo povedať.

Navyše ani nebolo žiadne ozvučenie, o slovo sa preto prihlásil len istý vysoký avantgardný básnik bez vydanej knihy, ale z veľkou plechovou trúbou s nápisom: „DIVADLO.“ Deti mu siahali zhruba tak po prsia a on plával davom do stredu, ako busta zvečneného cisára.

Po dosiahnutí stredu sa síce pokúsil niečo dôležité oznámiť, no trúba bola očividne naozaj len divadelná rekvizita.