Prsty v revolúcii

VII.

Od čias odchodu od brány sledovala moja udivená stoštrnásťkilová maličkosť udalosti z malej miestnosti na prízemí zadného krídla. Miestnosť, pôvodne malá učebňa, patrila filmovej katedre. Vrčalo v nej asi päť videorekordérov – skupinka študentov usilovne množila kazety so študentským spravodajstvom, nakrúcaným jedinou, vyššie spomenutou , videokamerou VHS.

Miestnosť pripomínala priechodný dvor. Dobre informovaní, dobre oblečení a usmiati štyridsaťroční revolucionári pochopili, že po uzamknutí hlavného vchodu jedinou možnosťou, ako sa prepchať do revolúcie a tým pádom k novo konštituovanej moci, je práve okno v našej učebni.

Žiaľ, hrúbke múra budovy Académie istropolitany, predkolumbovskej a stavanej v časoch tureckého nebezpečenstva, zodpovedali aj trocha nezvyklé okná, s dosť ďaleko od seba umiestnenými dvoma krídlami, zvádzajúcimi k narovnaniu už po prelezení pod prvým. Následkom bývali pravidelné údery hláv do druhého rámu, čo na mňa pôsobilo veľmi znervózňujúco.

V niektorých prípadoch boli údery do hláv naozaj silné. Akoby nad Tatrou duneli hromy a v hlavách budúcich vodcov sa určite blýskalo.

Posúdenie dôsledkov tohto javu prenechajme radšej odborným kruhom medicínskym a politologickým.