Když dojeli milenci do Budína, nastával málem soumrak. Vsedli do kočáru, který táhlo spřežení plachých koní. Z Pešti doposud nevymizely tyto nájemné vozy a na rozdíl od ostatních zemí, v nichž se s nimi můžeme ještě setkati, nejsou strašnější ani více zbědované než motorové vozy. Pokračovať v čítaní
Sadol si na lavičku, čo stála hneď vedľa mojej, a zapálil si cigaretu. Pozeral pred seba z terasy hradného parku, pod ktorým rachotilo mesto. Oproti modrej oblohe z neho bola vidieť len vrchná polovica veže korunovačného dómu uhorských kráľov, so zlatou korunou na vrchole, trblietavou v letnom slnku. Pokračovať v čítaní
Dnes popoludní, znechutený väčšmi než inokedy celým svojím doterajším životom, vytratil sa Ivan Pustaj nepozorovane z domu. Vošiel na chvíľu pod viechu a vypil postojačky medzi kočišmi, robotníkmi a drobnými úradníkmi, práve sa vracajúcimi z práce, dva razy po deci vína. Potom v ľahkej a príjemnej otupenosti, ktorou naň zapôsobil alkohol, blúdil asi pol hodiny po uliciach. Pokračovať v čítaní
Môžete si ich ľahko nájsť na mape. Choďte smelo hore Hronom a tam, kde sa vám už zelená farba zpod prsta celkom vylení, zabočte doľava k potoku, ktorému zabudli pripísať meno, alebo nevedeli, ako sa volá; hoci odjakživa celý vidiek ho nazýva Belicou. Pokračovať v čítaní
Boli to úplne zvery a treba povedať, že kompletne všetci. Vybrali si najlepšie slnečné miesto v kopcoch nad mestom, svahy, kde po stáročia dozrievalo hrozno. Ticho a slnko, neskôr poprašok snehu a stále to nekonečné ticho, rozprestreté nad vzdialeným, akoby podvedomým hlukom rušného mesta, tam dole. Pokračovať v čítaní
Ale jakživ se nesmířím s tím, čemu se tady říká „traffic“, totiž s frekvencí na ulicích. Vzpomínám s hrůzou na den, kdy mne poprvé dovezli do Londýna. Nejdřív mne vezli vlakem, pak běželi nějakými nesmírnými zasklenými halami a strčili mne do mřížové klece, jež vypadá jako dobytčí váha. Pokračovať v čítaní
Březen 1995 Stalo se to patnáctého března během odpolední procházky. Obloha za okny byla tmavá a po okně stékal mokrý sníh. Loudala jsem se k šatně a záviděla starším holkám, že na procházku nemusí. Povinnou dávku zdravého pohybu na čerstvém vzduchu… Pokračovať v čítaní
Vytiahnem kľúče a zaštrngocem nimi nad hlavou. Toto gesto neostalo davom nepovšimnuté a všetci ako jeden muž taktiež vytiahli svoje kľúče a začali nimi štrngať nad hlavami. V tom okamihu som už nechápal vôbec nič. Moja úloha debila v hlavnom stane kontrarevolúcie sa práve začínala. Pokračovať v čítaní
Zdá sa, že najlepšou schopnosťou človeka je možnosť vybrať si. Kam ísť, čo zjesť a čo si obliecť. Kde bývať a v ktorej kaviarni sa naobedovať. S kým sa porozprávať a okolo koho len rýchlo prejsť a predstierať zaneprázdnenosť. Ale túto vojnu sme si nevybrali, stala sa nám jedného rána, spadla nám na hlavu… Pokračovať v čítaní
Sadol si na lavičku, čo stála hneď vedľa mojej, a zapálil si cigaretu. Pozeral pred seba z terasy hradného parku, pod ktorým rachotilo mesto. Oproti modrej oblohe z neho bola vidieť len vrchná polovica veže korunovačného dómu uhorských kráľov, so zlatou korunou na vrchole, trblietavou v letnom slnku. Pokračovať v čítaní
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →