Tento svoj príbeh mi v bare v zastrčenej uličke za Starou tržnicou porozprával Samuel K., tanečník, príležitostný herec v reklamách, murár, reštaurátor, podľa vlastných slov „polovičný Žid, polovičný Cigán“. Krátko po tom, ako mi opravil komín na mojom starom dome, zomrel. Pokračovať v čítaní
Priniesol som vám Švejka, povedal asi osemdesiatročný starý muž, zohol sa k vozíku a padol. Stanislavovi bolo hneď jasné, že je mŕtvy. Je iba predmetom, bábkou, čo leží v zadnom sklade kníhkupectva na Obchodnej ulici. Stanislav vtedy videl tohto muža prvý a aj posledný raz. Pokračovať v čítaní
Ústřední kancelář továrny Rossum’s Universal Robots. Vpravo vchod. Okny v průčelní stěně pohled na nekonečné řady továrních budov. Vlevo další ředitelské místnosti. Domin sedí u velikého amerického psacího stolu v otáčecím křesle. Na stěně vpravo přibity tištěné plakáty. Pokračovať v čítaní
Boli to úplne zvery a treba povedať, že kompletne všetci. Vybrali si najlepšie slnečné miesto v kopcoch nad mestom, svahy, kde po stáročia dozrievalo hrozno. Ticho a slnko, neskôr poprašok snehu a stále to nekonečné ticho, rozprestreté nad vzdialeným, akoby podvedomým hlukom rušného mesta, tam dole. Pokračovať v čítaní
Dnes popoludní, znechutený väčšmi než inokedy celým svojím doterajším životom, vytratil sa Ivan Pustaj nepozorovane z domu. Vošiel na chvíľu pod viechu a vypil postojačky medzi kočišmi, robotníkmi a drobnými úradníkmi, práve sa vracajúcimi z práce, dva razy po deci vína. Potom v ľahkej a príjemnej otupenosti, ktorou naň zapôsobil alkohol, blúdil asi pol hodiny po uliciach. Pokračovať v čítaní
Sadol si na lavičku, čo stála hneď vedľa mojej, a zapálil si cigaretu. Pozeral pred seba z terasy hradného parku, pod ktorým rachotilo mesto. Oproti modrej oblohe z neho bola vidieť len vrchná polovica veže korunovačného dómu uhorských kráľov, so zlatou korunou na vrchole, trblietavou v letnom slnku. Pokračovať v čítaní
Za dusných nocí obťažuje obyvateľov nášho mesta podivný zvuk. Záhadné hvízdanie preniká aj do najzapadlejších uličiek, rozochvieva posledné nezničené pouličné lampy, zhadzuje z okien kvetináče, preniká aj cez najutesnenejšie okná. Nepokojní mešťania nemôžu ani len otvoriť okná svojich zatuchnutých spální. Pokračovať v čítaní
Môžete si ich ľahko nájsť na mape. Choďte smelo hore Hronom a tam, kde sa vám už zelená farba zpod prsta celkom vylení, zabočte doľava k potoku, ktorému zabudli pripísať meno, alebo nevedeli, ako sa volá; hoci odjakživa celý vidiek ho nazýva Belicou. Pokračovať v čítaní
Zdá sa, že najlepšou schopnosťou človeka je možnosť vybrať si. Kam ísť, čo zjesť a čo si obliecť. Kde bývať a v ktorej kaviarni sa naobedovať. S kým sa porozprávať a okolo koho len rýchlo prejsť a predstierať zaneprázdnenosť. Ale túto vojnu sme si nevybrali, stala sa nám jedného rána, spadla nám na hlavu… Pokračovať v čítaní
Březen 1995 Stalo se to patnáctého března během odpolední procházky. Obloha za okny byla tmavá a po okně stékal mokrý sníh. Loudala jsem se k šatně a záviděla starším holkám, že na procházku nemusí. Povinnou dávku zdravého pohybu na čerstvém vzduchu… Pokračovať v čítaní
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →