VI.
Na druhý deň sa mi do budovy školy vchádzalo ťažko. Cez priečelie visel nápis „Okupačný štrajk“ a cez škáru v potvorenej bráne pozerali vydesené oči ktoréhosi môjho spolužiaka, tuším študenta herectva.
Dobre oblečení spoluobčania sa nezúčastneným prechádzkovým krokom promenádovali okolo, akoby prišiel cirkus, do ktorého si určite kúpia lístky, ale určite nie na prvé predstavenie, tí najlepší mešťania predsa vždy vyčkajú, či je cirkus bezpečný.
Čosi podivné zavítalo do ich starého mesta a väčšina z nich radšej prechádzala popred našu bránu stredom cesty, či radšej až po tom vzdialenejšom chodníku.
„Nevpúšťaj podozrivé živly,“ povedal mi onen spolužiak na bráne. V prvých dňoch to až taký problém nebol. Vcelku bol pokoj a o vzrušenie sa len občas postarala nejaká tá študentská propagačná úderka, napadnutá spoluobčanmi s výkrikmi: „Fuj, rozvracači socializmu!“
V noci vládla pri bráne aj na ulici pustota. Môj bojový druh sa pokúšal zohriať zahalením sa do štátnej zástavy, no tá má zmysel pravdepodobne len na rakve – živého nezahreje.
Hrôza nastala až po odstúpení Miloša Jakeša, v piatok 24. novembra. Bolo už zhruba jasné, že strieľať sa nebude a dav neohrozených, štyridsaťročných revolucionárov obľahol školu.
Každý chcel prehovoriť z tribúny k národu. Jedni za stredný zdravotnícky personál, iní za inžinierov strojárov. Veľmi dôstojne pôsobili poslucháči policajnej školy – ich petíciu sme prevzali s priateľom takmer v pozore, pred mierne pokrčenou zástavou a priznám sa , vyzeralo to ako vo filme.
Dostalo sa nám aj mužného salutovania. To sme už naozaj vedeli, že všetci sú s nami, čím sa, pravda, každá revolúcia či kontrarevolúcia končí a začína sa fraška.
„Nevpúšťajte podozrivé živly,“ zdôrazňovala nám vždy usmiata študentská vodkyňa Zuzana a my sme sa poctivo snažili.
Rozoznať podozrivý živel vo veku osemnásť až dvadsaťpäť rokov, je však úloha, ako sa zdá, nadľudská – vpúšťali sme teda do školy a tým aj do novej politiky iba tých dobre oblečených a usmiatych.
Posúdenie úrovne nášho výberu prenechajme historikom.
Drsné časy ale nastali po zvolení Havla za prezidenta. Bránu už nebolo možné udržať. Našťastie stará predkolumbovská budova, zložená zo štyroch krídiel, predstavovala pre neznalých dokonalý labyrint.
Po uzamknutí vchodu do zadného krídla sa predsa len podarilo vytvoriť pokojnú zónu – dalo sa síce do nej dostať cez krídlo predné a potom bočné, ale prechod podbráním, chodbou, schodišťom na druhé poschodie, chodbou doľava, ďalej cez priechodnú učebňu, zopár schodmi dole a zopár schodmi hore, bol predsa len nad intelektuálne schopnosti nových politických kádrov.
Zvlášť neodbytných potencionálnych tribúnových rečníkov, menej usmiatych, horšie oblečených a bez značky VPN na kabáte, prijímal vo svojej kancelárii na druhom poschodí sám večný študent Pavol, nevedno prečo bosý, dokonca aj bez ponožiek.
„Á, vitajte, občianka,“ povedal s drsným výrazom revolučného komisára čekistu a unaveným hlasom dohodoval možnú audienciu na pol tretiu ráno:
„Veď uznajte, občianka, nieto času. Dva týždne som nespal. Dejiny sa predsa dejú aj v noci.“
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →
Zobraziť viac →