Prsty v revolúcii

VIII.

Zvláštnych úkazov sa v tom čase dialo na škole viac:

V telefóne sa po zodvihnutí slúchadla ozývali rozhovory aj ruchy z miestnosti o dve poschodia vyššie, v ktorej navyše nebol žiaden telefón. „Pokoj chlapci, ŠTB sa smeje s vami,“ hlásal povzbudivý nápis na stene.

Objavovali sa dokonca aj študenti, ktorých nikto pred tým a nikto potom viac na škole nevidel. Najmalebnejšou ukážkou bol istý počerný tridsiatnik veľmi pripomínajúci slávneho intrigánskeho kardinála z troch mušketierov.

„Jó hoši, všechno je úplne jinak,“ opakoval nám pravidelne a jeho byt pripomínal hniezdo obchodíkov so zbraňami z Godardovho filmu Bláznivý Petríček – iba kreslo, posteľ a biele steny.

Za zmienku stoja aj náhle prorocké schopnosti istého veľmi elegantného pána, ktorý mi radil, aby som sa zariadil podľa skutočnosti, že výrobu filmov a zbraní máme odteraz zakázanú, lebo zbrane vynášajú a film sa leskne, veď peniaze, lesk a sláva vždy patria dobyvateľom (my psychicky zdraví občania pravdaže na paranoidné konšpiračné teórie neveríme a po svojich životných skúsenostiach musím uznať, že paranoja v Strednej Európe nejestvuje – je to len dobrá informovanosť).

Šťastné časy sa ale ešte len mali začať, dokonca sa ohlásil aj pápež, lenže moja, kontrarevolúciou unavená psychika, čoraz viac túžila uniknúť preč, vykašľať sa na dejinné poslanie, flákať sa po uliciach a pozorovať sneženie.

A naozaj snežilo.