Prsty v revolúcii

IX.

Bol to vlastne iba taký prvý vodnatý sneh, ktorý sa mal hneď vzápätí zmeniť na blato, no ak sa človek vytrvalo nepozeral dole, videl naozaj čistý, biely snehový vír.

Stál som pred bránou školy. Pouličný ruch sa už odohrával aj na chodníku tesne pri nej. O niekoľko ulíc ďalej mohutné reproduktorové sústavy zvolávali občanov. Bola dokonca aj kultúrna vložka.

Ja som vykročil, pre istotu, opačným smerom, v nejasnom tušení, že podobné podujatia už nie sú pre mňa, sťaby dvadsaťpäťročného veterána a veľmi podozrivého živla.

Akoby som sa do mesta vracal po stáročiach, no iba ja zostarnutý – občania v prešívaných kabátových vetrovkách a slečny občianky v mrkváčoch a s vlasmi pristrihnutými v štýle Marika Gombitová, boli tí istí.

Aj v kníhkupectve, kde som kedysi pracoval, boli tí istí predavači, iba Machiavelliho Vladár svietil ako novinka vo výklade. Práve som sa načahoval na pult, no zvláštny pocit čohosi dôverného mi zastavil ruku.

Za mojím chrbtom, osvetlená pouličným svetlom, stála ona – dievčina z lesa, ktorú som sa márne pokúšal celé leto stretnúť. Stála tam, vonku pred výkladom, uprene pozerala na mňa a tak sme sa konečne stretli a začali stretávať pravidelne.

Jar bola v roku 1990 mimoriadne príjemná. Pamätám sa hlavne na jeden teplý slnečný deň, na záver ktorého sme sa mali zísť:

Sedel som pred vidieckou chalupou v Myjavskej pahorkatine a pozoroval práve rozkvitnutý žltý krík na pozadí čiernej doskovej steny. Krík rozvlnený vetrom, oddaný prúdeniu, nekonečnému láskavému pohybu.

O mnoho rokov neskôr – dievčina už bude vydatá za iného, prídu aj spomienky iné, spomienky na dávne, minulé životy, nahliadnem do obrazov, do podivných zážitkov, ktoré som ako človek narodený v roku 1964 po Kristovi nemohol prežiť.

Nahliadnem do rieky, ktorá nekonečne presahuje uveriteľný obzor človeka našej civilizácie a zároveň núti k pokore. Lebo jediné, čo zo všetkého zostáva, sú krátke okamihy najsilnejších zážitkov:

Pár zážitkov, pre ktoré sme sa narodili – chvíle nájdenia lásky, šťastia zo splnených túžob, najvyššieho strachu zo smrti, ktorá nám nakoniec vždy otvorí svoju láskavú náruč. Všetko len krátke záblesky, ako drobné kamene na dne potoka. Ostatné ostáva zabudnuté.

Viem, že všetko, čím som bol a čo som vo svojej hlúposti vyviedol, upadne pre moju dušu do zabudnutia, ale ak niekedy, o mnoho stáročí neskôr, nejaký nešťastný dedič môjho Ja, uľahne zo zvedavosti k starobylým spomienkam, spomenie si práve na ten žltý, povievajúci krík na pozadí tmavej polorozpadnutej kôlne a na hlboký pocit šťastia z lásky, čo práve začína.